Večná láska...to je irónia. Teraz už určite nie. Nie po tom, čo som spravila.
To sklamanie v jeho očiach ma skoro zabilo. Nemohol uveriť tomu, že práve ja som niečo také spravila.
Nevera. Také jednoduché slovo, ale vyjadruje toľko bolestivých pocitov.
Prebudenie do reality bolo veľmi tvrdé...zrazu tu nikto pri mne nestojí. Nechcela som mu ublížiť. Nikdy som na niečo také ani nepomyslela a predsa sa stalo. Zapredala som dušu diablovi...
Mám neprekonateľný strach zo samoty. Bojím sa toho, že každý bude vo mne zreteľne čítať ako z nejakej knihy o mojom prehrešku voči mne samotnej a nasej doteraz čistej láske. Po líci mi stiekla ďalšia slza.
Vždy som sa neopísateľne bála sklamania, ktoré by mi uštedrila milovaná osoba, tej prázdnoty v srdci a nechuti ďalej žiť. No nakoniec som to práve ja, kto ublížil...
Nikto nie je dokonalý, každý má nejaký nedostatok. Vedela som, že aj ja mám nejaké tie chyby, ale nečakala som, že budem schopná nevery. Nikto by o mne nepovedal, že to mám v povahe.
Prišlo to ako blesk z neba. Nechcela som, aby sa príbeh môjho života takto skončil.
Mala som na to mnoho dôvodov, ale ani jeden nemôže ospravedlniť to, čo som spravila človeku, ktorého som si vážila a považovala za seberovného. Keď sme sa dnes ráno stretli, prebehol mnou taký čudný pocit. Stačilo, že som ho uvidela a všetko vyplávalo na povrch. Moja tvár odrážala pocity mojej duše.
To hlboké previnenie sa jednoducho nedalo prehliadnuť a hneď vycítil, že sa niečo stalo. Musela som to ukončiť skôr než on, lebo to pohŕdanie v jeho očiach ma zabíjalo. Nikdy by mi to neodpustil, ale ani by som to od neho nežiadala.
Uzdravenie duše z niečoho takého je veľmi ťažké a málokomu sa to podarí. Sprevádza to mnoho životných prekážok, ktoré sa nepodaria prekonať každému. A on bol príliš múdry na to, aby niečo také ako je nevera, odpustil, lebo vedel, že ani ja by som niečo také nevedela prehliadnuť...možno áno, ale musela by som silno privrieť obe oči a potom by to už nebolo také pekné ako predtým. Taký vzťah predsa nemá zmysel...a preto som to ukončila, no zároveň aj svoj život, pretože on bol môj život...bol vzduch, ktorý som každý deň dýchala, bol vodou, ktorú som pila, moja životná energia. Všetko toto som stratila neuváženým činom bez lásky. Keby som tak mohla vrátiť čas, všetko by som zmenila. To čo som povedala, i to, čo som spravila.
Som teraz len telo bez duše. Iba chodím prázdnymi nočnými ulicami počas toho najväčšieho dažďa, akého som kedy bola svedkom. Tento hriech, nezmyselný podvod, by neodpustil ani sám stvoriteľ a takto mi to dávala najavo – tou najväčšou bolesťou srdca, ani moje modlitby by nikto nevypočul. Žiadny dôkaz môjho životného prešľapu nie je presvedčujúcejší než pohľad do mojej utrápenej a znechutenej tváre. Tak veľmi som sa hnusila sama sebe. Už som nevládala udržať ani srdcevŕúci plač, keď som si spomenula na tie krásne chvíle, ktoré sme spolu prežili. Chýbalo mi jeho teplo, ktoré ma teraz nehrialo, jeho dotyky, ktoré som už necítila, aj jeho srdečný smiech, ktorým ma vždy potešiť. Tak radi sme sa spolu smiali...
Tiež ma vedel utešiť. Keď som bola smutná, len si ma nežne pritúlil k sebe a hladil po vlasoch alebo láskal svojimi sladkými perami. Vždy sa mi rád hral s rukou, lebo vraj nič hodvábnejšie v živote necítil. V každej situácii stál pri mne, až doteraz. Ale čakala som to od neho.
Mokla som v tom daždi pod jedným stromom, ktorý i keď mal hustú korunu, prepúšťal obrovské kvapky, ktoré mi nemilosrdne kvapkali na hlavu, presakovali do šiat a tlačili ma do zeme, ako keby mi chceli naznačiť, že ja už sem na zem medzi ľudí nepatrím...
Na kmeni stromu bolo vyrité trošku štrbavé srdiečko s iniciálkami dvoch zamilovaných ľudí, ktoré navždy zvečnilo ich sladkú lásku. Závidela som im to nežné prepojenie ich srdiečok. Lásku, ktorá sa v ľuďoch rodí od začiatku života, ale ktorá dokáže rovnako ako ľudia aj zomrieť...prináša také krásne pocity, ale pri jej konci je to len bolesť v srdci, prázdnota a nenávisť. Presne toto som teraz cítila ja.
Naša láska bola vášnivá, srdečná, bez nejakých nezmyselných hádok, plná porozumenia...mala sladký priebeh ako len u máloktorých ľudí. A ja som to takto pokazila...bolo to prvý a posledný krát, keď som niekomu otvorila srdce a dovolila mu nazrieť doň.
Neviem prečo som to spravila, keď mi nič nechýbalo. Nechala som sa ovplyvniť prázdnymi sladkými rečičkami. Riskovala som a prehrala. Stratila som svoj život...
Pozrela som si do dlane, kde ležala poloprázdna nádoba od tabletiek. Po kmeni som sa zošuchla dole a sadla si na mokrú zem. Necítila som už žiadny chlad, nič okolo seba som vôbec nevnímala, len som načúvala zvuku dažďa a rozmýšľala nad ďalšou možnosťou.
Nemohla by som žiť ďalej s takým ťaživým pocitom na duši. Nikomu by som sa nedokázala pozrieť do očí, lebo by som v nich videla rovnaké opovrhnutie ako v tých jeho.
Spadla som úplne na dno, som úplne sama...
Preto som si do druhej ruky vysypala pár tabletiek. Ani som nevedela, aké majú účinky, len som ich schmatla z maminho nočného stolíka a skryla vo vrecku. Hádam dostatočné množstvo zaženie tú otrasnú bolesť raz a navždy...
Veľmi som chcela cítiť pokoj na duši, preto som prijala bozk smrti.
Vymyslený príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
1
johnny89
16. 2.febuára 2008 20:34
Tak krasne a pritom take smutne skoda ze to malo takyto koniec....
2
je to úplne krásne...mne sa to veľmi páčilo....máš fakt talent...je to veľmi pekne napísané...ale aj dosť smutné
3
Mojenko, ako keby si mi tymto chcela nieoc naznacit. Mozno to prpominalo nas dvoch a musime sa takychot veci vyvarovat. Ked budes citat tento text spomen si na to ze posleny bozk ktory sme si dali / viac takych uz neprezijem a posledny bozk Ti neda smrt ale ja. Tento pribeh otvoril 13tu komoru v mojej mysli a myslim ze by som Ti mal niec napisat ntak cakaj an postu a bol nadherny krajsieho niet ties spojenia mojo z Teba nieco urcite bude Verim v Teba a Milujem Ta Lubam Ta mojko
4
pPavdou je, že oveľa ťažšie je byť na mieste toho, kto bolesť rozdáva, ako na mieste toho, kto ju prijíma.
Napíš svoj komentár