Nikdy som sa tak nesústredil na koncentráciu duševnej aktívy.
Zahrkútal holub a uprel som naňho svoje kontaktoskopy.
Bol to obyčajný holub, ako každý. Sivý, doďubaný zo šarvátok, oplzlý, ale trvácny, skúsený a múdry z času.
Bol to holub Jozef Mak
darmo by sa mu rovnal drak
tri prúty sú viac než jedem
nikdy burinu nespása celú jeleň
Tak ma zaujal tento tvor, v tejto chvíli. Otvoril som okno a sadol si doň oproti nemu. „Povedz holub, čo je pre teba v živote radosťou?“
„Otázka je pre mňa smiešna. Pre vás ale príznačná...vždy hľadáte šťastie v niečom okolo seba, ale treba najskôr hľadať v sebe. Vravím ti to ako holub. Ja som opovrhovaný vami, ale nesúdim vás za to. Vlastne sa čudujem, že sa môžem s tebou rozprávať. Iný by mi nerozumel. Ledva som sem vyletel, aby som si odpočinul s výhľadom. Som už starý. Ale mladosť mi srdce obopína, a tak sa mi stane že to premôže aj moje telo... a vtedy som hodný aj tých najmocnejších kúskov, ako sa na zdravého holuba patrí.
Najradšej si vyletím nad vaše výtvory a pozorujem aký ste malí. Letím čo najvyššie, tak ako mi sily stačia.
Pozorujem vás, tie bodky medzi bludiskom budov. Stále niečo hľadáte....azda východ z toho labyrintu. A čím letím nižšie, tým ste väčší. Vnímate sa príliš veľko, pretože ste blízko seba.
Ale ja ti poviem, ste pre mňa len bodky niekde dole. Preto tak šťastne lietam, to je moje šťastie.
Na mňa nikto neberie ohľad, hoci som už starý. Je to spravodlivé, keď vy ste za to uctievaní?
Vždy ma v meste deti plašia. Nikto sa nestará, že tam stojím, stále musím uletieť ja.
Už mi to nevadí, zvykol som si na svoj prídel. My máme iné zmýšľanie..to by si nepochopil.
Zvykol som si na kúsky z podhodeného rožku
na zemi vždy nájdem niečo pod zobák
nepohrdnem, keď nájdem vyhodenú kožku
a nezľaknem sa, keď po mne lezie chrobák
radšej...rozpučím ho v mikroténovom sáčku
živím sa z ľudských zvratkov
my to voláme obživou sladkou
___Mám v sebe uštipačnosti po vašom...vždy vás rád oserem z výšky. Najlepšie na hlavu...chcem, aby ste sa uvedomovali, ale vy len nadávate. Chcem aby ste sa pozastavili, ale vy bežíte ešte rýchlejšie.
Už som starý, už nevládzem tak veľmi osierať ako za mlada...ale snažím sa. To je mi súdené. A budem nosiť Syzifov kameň po vašom..po mojom hovno...pokiaľ budem môcť.
Holub vám chce len dobre, ale vy neviete pozerať dohora. Uhol je obmedzený horizontálne.“
Doniesol som mu kukuričnej krupice a do misky trochu vody. Bol mi vďačný.
Viedol som s ním dlhý rozhovor. ..............
A holub sa mi nakoniec poďakoval a sľúbil mi, že ma ešte pozdraví, ak ma uvidí.
„Ďakujem holub, aj ja...rád ťa ešte uvidím“
Holub sa vtedy pousmial.....nemohol sa usmiať zobákom, ale cítil som to z neho...a videl jeho rozšírujúce sa zreničky.
„Zbohom synak človečí“
Odletel. Letel vysoko
Krupica mu dodala veľa sily.
Letel veľmi vysoko, už som ho nevidel....ale dúfal som, že sa na mňa pozerá.
_________________________
Sedím v izbe. Priletel mi na okno holub. Pozrel som sa naňho a potom naspať na obrazovku. Mal som také zdanie, viedol som v ňom rozhovor s holubom...
_________________________
Raz som sa zase ponáhľal do školy. Bolo o minútu 8 a zase som meškal. Behal som.
Horšie ako blesk z jasného neba, rozfrcklo sa mi niečo na čele. Stieklo to až na nos a kúsok odkvaplo.
„Čo to kurva zase....?“
Trvalo to len chvíľku... potom som sa schuti zasmial, začal som sa rozplývať.
Pozrel som sa do neba a videl som tam veľa vtákov....niekde tam som videl aj toho môjho. Cítil som to uvoľnenie zo skľúčenosti.
Spokojný som išiel domov...a už ma netrápilo, že hodiny mám zmeškané, že mám neurobený projekt, ma hnevá priateľka, že mám pokazený bicykel, nefunkčný počítač....
Išiel som sa prejsť.
Rád sa odvtedy prechádzam popod prístrešia budov, popod hniezda lastovičiek...vždy sa na mňa čo to hovno nalepí.
Najkrajšie hory sú na horeúdolí. Sú tak z nízka vysoké, zapadnuté časom, hmlou..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
also
23. 4.apríla 2010 22:41
vieš že je to super?
4
ha ... tak toto je ten najkrajší mix obrázkov, básni, prózy, aký som tu čítala Roztomilé
Napíš svoj komentár