Sedím v čakárni u nefrologičky. Každý rok tá istá kontrola, a tak to bude asi až do môjho odchodu do Večných lovíšť. Taká kontrola zaberie aj pol dňa, vzhľadom na náročnosť a množstvo ľudí, ktorých sa tam vystrieda. Obvykle tam ľudia čakajú už hodinu pred otvorením ambulancie. Dnes sme s mojou mamou prišli neskoršie, a preto sme zaradení medzi poslednými. Kriste, pol dňa sedieť a nudiť sa. Navrhol som skočiť do marketu, ale mame sa zdalo vhodnejšie vybaviť si zákazníkov z firemného pracoviska.
Povedal som jej, nech ide a ja tu kľudne počkám. Ešte som urazene dodal, aby zase zašla s kolegom na kávičku.
Jej tvár komicky nadobudla prísny výraz, ako keby vám uprostred smiechu oznámili že váš dom musia zbúrať, pretože jedna veľká firma chce mať na vašom pozemku areál. Chvíľu sa ešte prehrabovala v kabele. Vytiahla peniaze s tým, že keď budem hladný a smädný blízko je butik. Dobre mami. Odchádzala. Sklonil som hlavu a počul som jej klopýtanie podpätkov po dlážke. Nemám rád podpätky! Sú nepraktické a určite aj nepohodlné, aj keď vám žena do očí povie, že nie. Ale keď sa chcú priblížiť naším vzdialeným príbuzným koníkom, ktorý sa sem tam, aj cez našu ulicu preklopkajú s podbitými podkovami, prosím. Teraz beží trend výšky.
Chvíľu nehybne sedím a snažím sa nepozerať na mojich hlučných susedov. Dvere sa otvorili: DALŠÍ! Moji susedia vstali. Konečne. Cítil som sa ospalo.
Pomaly, neznesiteľne pomaly, vložil som si peniaze do vrecka a hlavu do dlaní...
Cez víkendy sa sem tam človek snaží venovať sa aj športovým, záujmovým činnostiam. V Nedeľu o šiestej sa mi zdala mestská krytá plaváreň ideálna. Kráčajúc po meste, s rukami vo vreckách a obvykle istým krokom, som dumal o svojom živote. O tom aký zmysel má ľudská existencia, premýšľal už hádam každý.
Prečo sa mám vlastne rád? Prečo som pre seba taký dôležitý? Čo tu robím? ! !
Keby som to v tej chvíli zreval na plné hrdlo, nikto by ma nepočul. A keby aj, nikto by sa nepozastavoval nad mladým bláznom vykrikujúcim v podstate bezvýznamné slová, pre ktoré je zbytočné hľadať správnu odpoveď. Alebo nie? ...
Zdrvujúci dum obrovských reproduktorov mi rezonoval v ušiach ako zbíjačka zo všetkých strán. Pri svojom slepom zadumanom hľadení do zeme som si veľmi nevšímal outdoorový koncert neznámej košickej kapely na hlavnej, či srdcervúci štekot túlavých psov.
Kráčal som ďalej. Ešte stále mi chodila po rozume otázka: prečo? Ale hneď ako som sa pozrel na výklad odzrkadľujúci moju nešťastnú persónu, sa mi niť myšlienok pretrhla. Zľakol som sa a vzpružil ako mačka keď chce skočiť na svoj obraz v zrkadle. Chlpy na tele sa mi naježili a chcel som na svoj obraz zvriesknuť: , , Čo si o sebe myslíš ty úbohé stvorenie...že si tu potrebný? ! Môžeš tu akurát zoxidovať ten už i tak zasratý vzduch a potom ísť do svojej siene slávy...do truhly“!
Ale rýchlo som sa spamätal a s ľahkým úškrnom sa pobral ďalej pobavený svojou bezmocnosťou. Už som dorazil do budovy stabilne nasadenej na zemi ( to aby voda v nej príliš nežblnkala ), vošiel do prezliekárne a vyzul si topánky. Po vypýtaní kladky som prešiel ku rozbitým skrinkám na ktoré sa už od dávna stále niekto vyvršuje. Chvíľu mi trvalo sa prezliecť do plaviek, nasadiť okuliare a vopchať štuple do uší. , , Teraz sa už vykašli na myšlienky a ide sa športovať “! Hádam sa budem cítiť lepšie keď sa mi endorfiny rozplynú v celom tele, čo vyvoláva aspoň malý pocit šťastia po výdatnej námahe. Ku bazénu som už kráčal s lepšou náladou. Plánoval som plávať zo dve hodiny, čo je čas do ukončenia prevádzky. Stúpil som na okraj bazénu a rozmýšľal či skočím šípku, alebo do nej vkĺznem sťa do periny. Skáčem.....nevydarilo sa. Priľnul som sa ku hladine ako mucholapka s pleskotom o brucho. Chvíľu to štípe, ale to už svetovo brodím svoju oddyseu po celej svojej dĺžke s obľúbeným štýlom: prsia. Nádych nad vodou, výdych pod vodou. Nádych nad vodou.....
Chvíľu mi trvalo kým som sa uvoľnil a nasadil svoje tempo. Tento cyklus si žiada vytrvalosť a čím dlhšie som ho robil tým sa mi zdal nudnejší. Pripadáte si ako robot, ktorý sa zacyklil a v nedohľadne mu nabehne v systéme ERROR z vybitia batérií.
Už som si zvykol nepozerať sa po babských zadkoch plávajúcich predo mnou, alebo tvári idúcich oproti mne. Teda som sa pozeral v neurčitok s polo privretými očami.
A zase sa mi prenikli do mozgovo-laločnej štruktúry tie myšlienky.
Bol som rozhorčený nad svojím osudom.
Vždy od mala sa mi všetky veci priečili na vzdor všetkej cudnosti, ktorá sa na mňa akosi nelepila.
Vždy som sa snažil nájsť svoje miesto medzi realitou a svojou predstavou o realite. Existencializmus pre mňa nepredstavoval jednoliaty smer.
Človek je a kým bude, to si volí sám na základe vlastných rozhodnutí, taktiež so svojimi problémami sa vyrovnáva sám.
Život sa postupne formuje, nie je dopredu daný.
Jediné, čo je dané: SME.
Buď si existencia chce zachovať svoju zvláštnu povahu, a tak zostať bytím pre seba, alebo chce svoju existenciu spojiť s bytím osebe.
Autentické bytie je krásne tým, že hovorí: sme možnosťami, ktoré si volíme.
Všetko, čo sa okolo mňa udialo, záviselo len odo mňa samého, prípadne to je veľmi malou mierou korigované tým, čo si volí iná individualita, ktorá je so mnou v úzkom osobnom vzťahu.
Takéto slová a vety mi trápili moju myseľ, čo značne uberalo energiu z môjho procesora. Plietli sa mi všetky slová jedny cez druhé....Každé slovo sa nahrádzalo iným a postupne vyskakovali pred moju iluzórnosť, akoby som pozeral na plazmovú obrazovku. Ale ja som sa nepozeral, nevnímal som nič. Postupne to už neboli slová, ale vety. Neviem ako som to mohol registrovať tak rýchlo. Skákalo mi to na tej obrazovke ako snímky na starej filmovej páske. Začali sa mi vybavovať všetky činy ktoré sa mi v živote prihodili. Všetko to dobré a zlé, čo sa mi v mojom subjektívnom živote utvorilo. Spomínal som na brata ako sa stratil a dva dni blúdil v lese, pretože som ho tam poslal po tašku, ktorú sme nechali pri pni zhnitého stromu.
Na moje prvé skúsenosti s drogami, keď sme s bandou týždeň nevyšli z domu a upásali sa v tmavej plesnivej miestnosti, kilometre ďaleko od civilizovanej spoločnosti...a pár dní vyhlásený za nezvestných.
Na moju prvú lásku, ktorá ma opustila pre svoju pýchu a mňa nechala v utápajúcej bolesti a zbytočným žiaľom zo zdanlivej straty všetkého čo som mal rád.
Na moju maturitu, keď som si v posledný rok povedal dosť a vytiahol som sa z každodenným ponocovaním za najlepšieho študenta s maturou na škole....predtým odcudzovaným na nemilosť všetkých svätých profesorov, ktorí nemali pochopenie pre jednu nešťastne stratenú dušu.
Na svoje prvé opustenie hniezda vystlaného rodičmi a prvé skúsenosti zo životom, keď nemáš pri sebe nikoho, kto by sa s tebou vôbec unúval prehodiť slovo...pretože si pri sebe nikoho nemal..................................a vtedy mi to všetko došlo! !
Tá plazma s vetami a pozadím môjho života sa zastavila. Ostala tam žiariť jedna jediná dlhá veta. Tá veta mi prezradila čo som. Všetko sa mi zdalo po jej prečítaní jasné. Bol som v tom najväčšom vytržení aké môže existovať. Bolo to.....Bolo to moje poslanie.....
Hneď nato som pocítil tupý náraz do hlavy. Bolesť sa mi rozliala celým telom a ochablo mi všetko čím som chcel pohnúť. Narazil som do steny bazénu. Preberal som sa z tej temnoty a pomaly pri otváraní očí, som začal vdychovať do pľúc špinavú chlórovanú vodu. Nemohol som sa pohnúť a posledné čo som vnímal cez zarosené sklá bol plavčík, ktorý sa rozhadzoval rukami a blížil sa ku mne ako torpédo. Po chvíli trápenia ma vytiahli z vody. Ležal som tam na kockovanej dlážke a všetky vystrašené tváre sa pozerali na mňa, no popritom som sa začal triasť.....celé telo sa mi epilepticky triaslo a vnímal som len nárazy celého tela o tú studenú kockovanú dlážku......
DALŠÍ! Pociťoval som mierne záchvevy na ramene a následný mamin hlas. , , Poď už sestrička čaká. Nechcela som ťa veľmi budiť, vyzeral si veľmi zničený“.
, , Mami ty si tu? Počkaj ale tá veta. Neviem si spomenúť na tu vetu“.
ČO? ........
Blog
Komentuj
9 komentov k blogu
1
atarniss
10. 6.júna 2009 15:17
Dobre sa to číta ... Škoda, že to nie je dokončené...
3
paci sa mi to,dobre pises ...dufam ze teraz takto povzbudeny nebude to tvoj posledny blog
Napíš svoj komentár