Zobuď ma

Vidíš ma?
Zvony bijú. Odišiel na ryby.

Vidíš ma.
Tá guľatosť. Konečný efekt sa sám nevie definovať.
Aj vo vákuu ťa vidím, ako žiariš. Vyžaruje z teba tá sila života, ktorú na sebe nosíš.
Pripravila si nám jedinečné podmienky. Nie, nie jedinečné....len pre nás ideálne.

Vznášam sa.
A vidím ťa. Musíš ma oslepovať ako na zakusnutie? Z takej diaľky si lízatko, ale ja nemám medze. Spočítavam modrú farbu. Spočítavam zelenú. Vyberám fixku spoza ucha, je orandžová. Vytváram, kreslím...ste hotoví.

Ste jeden.
Nie je komu dať ruku do ruky. Beriem fixku, prikladám...aaa, kašlať na ňu. Odhodím fixku. Počkaj! Nehýbem sa.

Žijem?
Snažím sa myslieť, moje myšlienky sú....nevznášam sa len tak vo vzduchoprázne predsa...myslím, vytváram namáhaním neurónov gravitáciu. Myslím rýchlo, mám veľkú greavitáciu. Priťahuje ma to....je to veľmi rýchle...asi 5 sekúnd.

Žijem.
Veď sa hýbem. Necítim to, ale vidím. Spadnem na vyschnutú popraskanú hlinu a zaryjem sa ako do blata. Stojím pri nej. Si iba nakreslená. Ale mám ťa rád. Čo to znamená? Neviem, asi ti mám zdvihnúť zo zeme kúsok tej zeminy čo som nadrobil a strčiť ti ju do dlane. Poťahujeme končekmi úst.

Hlina.
Chacha, ona sa mrví.

Kráčame.
Spolu. Do našej krajinky. Vytváram s ňou a ani neviem ako. Zrazu som v byte. Výpary olova. Do špiku páli radiator. Kecajú, odídu, jeden ostane a pozerá.

Odpáľ.
A zavri za sebou dvere. Dajte mi niekto ihlu.
Nech pridám život do prúdu.

Nedám.
Nechcem ničiť mladú riečku.

Ale.
Vo vode sa aj tak všetci umývajú.

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu