Ako som konečne zistila, že slovo mama nie je synonymom rovnakého DNA alebo rovnakých génov...

Sedím v autobuse. Úplne vzadu, predo mnou polovica autobusu prázdna. Len vpredu pri šoférovi sa rozpráva nejaká dvojica babičiek. Približne v strede sedí nejaká mladá dvojica, zdá sa, že dnes nemajú práve ten najlepší deň. A ešte oproti mne sedí mamička s malým bábätkom. Dieťa jej spí v náručí. Pri tomto pohľade akoby mi doslova niekto prebodol srdce. "Či som ja nebola dosť dobrá, aby aj mňa moja mama takto držala v náručí? V čom som bola tak iná? Tak iná, že mne nebolo toto dožičené? Teda, presnejšie povedané dožičené od vlastnej, biologickej mamy?" - celou cestou som si kládla ešte tisíc podobných otázok. Pustila som si do uší hudbu, nahlas, až tak nahlas, že ma začali bolieť uši. Ako vždy, keď mám pustenú hudbu na 100 percent. Nechcela som počuť hlasy. Nechcela som premýšľať nad niečím, čo by ma mohlo ešte viac rozrušiť.

Nedokázala som si ani len predstaviť , ako by mohla vyzerať. Ako by sa mohla správať. Akým človekom by vlastne mohla byť. V mojej fantázií mala asi tisíc rôznych podôb. Každú priradenú k nejakej mojej nálade. No ani jednu som si nedovolila k nej na istotu priradiť. Mala som obavy . Obrovské obavy, nevedela som, čo mám čakať. Bála som sa toho aká bude. Bála som sa toho, pretože kúsok mňa. Kúsok, ktorý som nikdy nepoznala. Vždy som sa ho bála, toho nepoznaného kúska. No zároveň som túžila vedieť kto v skutočnosti som.

Hrabala som sa v telefóne. Prezrela som si všetky obrázky a fotografie asi tisíc krát. Prekukala som si SMS-ky a maily staré viac ako tri mesiace. Chcela som akokoľvek odpútať svoju pozornosť od toho, kvôli som nemohla týždne spávať. "Nie týždne."-opravila som si. "Nemohla som kvôli tomu spať už 10 rokov. Pred desiatimi rokmi som sa to prvý raz dozvedela. Áno, som adoptovaná."

Autobus zastal. Ach bože, dúfala som, že táto chvíľa nikdy nepríde. Nohy som mala úplne stuhnuté a stŕpnuté . Pozrela som sa na papierik s adresou: Sídlisko Juh, Hattalu 16. Potom sa obzrela. Predo mnou kopa panelákov. "Bože, tu som sa narodila. V niektorom byte. Možno ho už aj vidím. Len neviem, že je to ten pravý"
Vybrala som sa hľadať správnu ulicu, správny panelák, správny vchod. Našťastie som stretla jednu veľmi ochotnú starenku, ktorá zhodou okolností bývala hneď oproti bytovke mojej mamy. Mojej biologickej mamy. Vkročila som do vchodu. Bol to strašne čudný pocit tam stáť. " Tak, tu niekde ma pred osemnástimi rokmi záchranári." - premýšľala som. "Tu niekde som prvý krát plakala. A bože, koľko ráz som potom ešte plakala. Pre ňu..."

Vyšliapala som po schodoch na piate poschodie. Nepoužila som výťah, pretože odkedy som sa pred približne siedmimi rokmi vo výťahu zasekla a ostala tam trčať tri hodiny, mala som panický strach z výťahov. No teraz som mala panický strach zo všetkého. Všetkého okolo mňa. Tak bytostne sa ma to týkalo, až som mala pocit, že to so mnou nič spoločné nemá. Zastala som pred prostrednými dvermi. Na dverách menovka Jančiarová. "Mohla som sa volať Alica Jančiarová. Ale nevolám sa tak."-premýšľala som nad tým, aké by to bolo, keby som celý život niesla toto meno. Ak sa to chcem dozviedieť, musím zaklopať. Zaklopala som. Bola som celá rozklepaná. Chcela som utiecť, zbabelo utiecť. Dvere sa otvorili. Stála v nich vychudnutá pani , v starom tričku a teplákoch v štýle zodrané legínky, s pološedivými vlasmi. Tiež ich mala ryšavé a kučeravé. Tak ako ja. Stála som tam ako prikovaná. "Čo chceš?"- spýtala sa ma nie práve najprívetivejším hlasom. Lepšie povedané hlasom, v ktorom bolo pravidelnú konzumáciu alkoholu a cigariet, podráždenosť a akúsi odmeranosť.
"Prepáčte, ja som Alica. Alica Mlynarčíková."
"Kto to?"
"Ja som vaša dcéra. Ktorú ste pred osemnástimi dali na adpociu, hneď po pôrode.
"Neni možné. Čo si ty o mne myslíš, že som ja dajaká šlapka, že by som deti na adopciu dávala?"
"Tu máte aj rodný list."
"No jasné. Už mi chceli prišiť na krk, ale to som ja podľa teba taká je*nutá, že by som ti to tu uverila?"
"Musíte si ma pamätať. Na dieťa sa predsa nedá zabudnúť:"- cítila som, že to vo mne vrie, ale stále som sa snažila byť slušná. Predsa len, je to moja mama. Síce je, aká je, ale je to moja mama.
"Feri, dojdi sem. Ma tu asi zas otravujú tie zo sociálky či čo. Ešte budú centy drankať."-vo dverách sa objavil starší malý chlapík, okolo pädesiatky. Tiahlo z neho pálenkou, pofajčieval nejaký špak cigarety. Vyzeral doslova zúbožene.
"Počúvaj dievčisko, ak okamžite nevypadneš, taká ti za*ebem..."- intenzita jeho hlasu sa približovala ku kriku.
"Prepáčte. Mali ste pravdu teta, ja nie som vaša dcéra."-akonáhle som dopovedala vetu, trielila som dolu po schodoch. S revom, špirálu som mala okamžite roztečenú. Revala som ako malé decko, ak by som mala povedať hoc aj tú najkratšiu vetu, nedokázala by som ju povedať bez zajakávania. Bežala som sídliskom k zastávke. S revom som študovala príchody a odchody autobusov. Do Bardejova ide jeden hneď o desať minút. Dobre, toľko tu už hádam vydržím. Na tomto hnusnom, odpornom sídlisku.

O desať prišiel autobus. Na počudovanie, s presnosťou na minúty. Celou cestou som premýšľala, prečo som vlastne bola taká hlúpa a išla som za ňou. Predsa som nemohla čakať, že to bude nejaký normálny človek. Vedela som, že už pred pôrodom mala sklony k alkoholizmu. Ale som tvrdohlavá. A to sa niekedy nevypláca. Ale predsa len... Ak by som nešla, trápila by som sa ešte ďalších tisíc nocí. Teraz už viem, že všetky tie slzy boli zbytočné. Pretože ja som svoju mamu poznala. Celý ten čas.

Keď som doma zaklopala na bránku. Nikto neotvárala. Klopala som, pretože som si vždy zakutrala kľúč na úplne dno kabelky. Teraz som ho musela v tej hŕbe zbytočností hľadať. Otvorila som bránu. Za veľkou drevenou bránou stála celá moja ozajstná rodina. Mama, ocko, sestra , brat s priateľkou, starký a starká, Julči, moja najlepšia kamarátka. Všetci, ktorých som mala skutočne rada. Nasledovali nekonečné objímačky, však to sami poznáte. A ja som si uvedomila , že moja skutočná mama, moja skutočná rodina je tu. Nikde inde. Že nezáleží na DNA, na génoch, ale na tom, kde vám srdce vraví: "Toto je tvoj domov."

 Blog

13 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu