..to fakt neviem, ale určite viem čo je teraz, sedím v robote za PC a nejako sa mi nič nechce. Vonku je krásne a na svahu je kopa ľudí, a ja predsa musím sedieť dnu a "kukať" na tu sprostú obrazovku, prípadne vybavovať nespokojných klientov. Občas príde aj nejaký kompliment, ale to len znova prišiel niejaký troška uchylný pán. Čo už realita je už taká. Nikdy by som si nepomyslela, že práve ja hneď po strednej pôjdem pracovať. Stále som tužila ísť na vysokú. Prišiel máj, matura, a po mature skúšky..a tak...
Na matury som sa v celku aj tešila. Veď prečo nie. Človek sa účí celé 4 roky, tak to chce nejako zhodnotiť. Matura prešla celkom dobre. A už ma len čakali skúšky na vyšku. Všetko nasvečovalo tomu, že na školu po ktorej som strašne túžila ma vezmu bez skúšok. Tak prečo sa mám potom učiť na skúšky na inú školu? ..No opak bola realita. Na skúšky som sa nenaučila a tak mi prišiel papier, že ma neberú. No paradox bol taký, že ani na tú druhú nie...Prešli dva mesiace a ja som stále sedela doma bez práce. Veď bolo leto, tzv. posledné prazdniny...heh..No končil sa august a mne sa stále žiadna robota nečrtala. Rozhodla som sa hľadať.
A predsa som našla. Pracuje asi 60 km od domu. Ráno vstávam o 4, aby som stihla autobus o 5:05, hneď potom nastupujem na osobák a 2 električky. Konečne dojdem do roboty. Je 7:30. Prejde znova jeden z tých dní, kedy človek nevie kde mu hlava stojí. Behá z jednej strany na druhú, a keby mohol hodí všetky veci na zem a vykašle sa na to. Len keby sa to fakt dalo. Nedá. Stále musím byť len vysmiatá. Veď predsa pracujem s ľudmi. Len keby to tí ľudia vedeli aj oceniť. O 3 si začnem robiť uzávierku. Samozrejme do 4 ju nestihám ako obyčajne. To znamená, že ani električku o 4:19 nijako nechytím. Veď "nevadí". Ja si počkám na ďalši do 6:18. Domov prídem zbitá ako kôň o 8...No kde by som ešte šla? ..no už nikde veď ledva stojím na nohách a ráno znova do roboty.
Časom si človeč zvykne. No už sa neviem dočkať, kedy pôjdem znova do školy. To bude pohodička. Aspoň dúfam. Ja sa osobne rada učím. Ako nie teraz, žeby som celý svoj voľný čas strávila pri knihách, ale baví ma to. Tešim sa taktiež na internátny život. Len, žeby bola super partia.
A keď nie stále sa niekto nájde.
Ja sa len nad tým zamýšlam, čo by to bol za život keby som mala už od 19 rokov pracovať. To je strašne. A vie si niekto predstaviť, aby potom robil až do 62. Veď to je nepredstavitelne. Ja viem, žeby som v dnešnej dobe mala byť rada, že mám nejakú prácu. Ja nehovorim, že nie som len práca s ľudmi je dosť náročná aj na psychiku. Každý deň niečo riešiť. to Ma fakt nebaví.
Tak ja len toľko. Konečne som sa mohla realizovať. ...Viem, že pre niekoho je toto len zbytočný blog..no ja som sa konečne mala komu "vyrozprávať".
Naozaj ďakujem.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár