môj príbeh by som mohla začať asi takto...Bola som strašne zamilovaná, no všetko pominulo.Neviem prečo, neviem kedy a neviem ako...Viem len to, že osobu, ktorú som kedysi strašne ľubila, bez ktorej som si nevedela predstaviť jediný deň svojho života, a s ktorou som chcela stráviť zbývajúci čas svojho života je preč.Ale prečo vlastne??..Keby som to tak vedela. Mala som takmer ročný vzťah. Skončil sa minulú nedeľu. Mala som chalana, ktorý bol vo všetkom pre mňa number one. Bol pekný, milý, sympatický, často mi nosil darčeky bez toho, aby sme niečo oslavovali. Bol strašne pozorný a nie len ku mne, ale celkovo k mojej rodine. Doma ho mali strašne radi. No všetko sa zmenilo. Po polroku prišla prvá kríza, ktorú som chcela ukončiť rozchodom. NO kedže som ho strašne ľubila, nedokázalo som to. No potom to už bolo všetko len horšie a horšie. Mala som pocit, že mi prestal dôverať, no nemal vôbec dôvod. Nemohla som sa s nijakým chlapcom ani rozprávať, lebo hneď bol nahnevaný. Chviľku som to tolerovala. No raz nastal taký zlom. Začala som sa správať úplne čudne. Proste som bola na každého nahnevaná, kričala som. Dokonca aj na neho. Nechela som to, ale niečo v mojom vnútri chcelo, aby som sa tak správala. Prežila som s nim naozaj strašne veľa krásnych chvíľ, za ktorými je mi teraz strašne smutno. Posledné dni našho vzťahu vyzerali asi takto: Prišiel ku nam a my sme len bez slova celý večer pozerali televízor alebo sme šli vonku s kamošmi, no pritom sme sa vôbec spolu nerozprávali. Povedala som si, že už to tak ďalej nemôže isť. Zistila som, že som ho prestala ľubiť. Len neviem prisť na to prečo?..Prečo som ho prestala ľubiť, keď ešte pred polrokom som bez neho nevedela vydržať? Ukončila som to krátkym rozhovorom. Aj napriek tomu, že ho už neľubim bol ten rozchod ťažký aj pre mňa. Celú noc som plakala a spomínala na chvile, ktoré v mojom srdci ostanú asi navždy. Pýtala som sa sama seba, či som zrobila správnu vec. Teraz to už viem. Bolo to správne. Nadarmo by som to ťahala za nos, keď viem, že to už nikdy nebude také aké to bolo niekedy. Nehovorim, že občas sa nezahľadim len tak do steny a nerozmýšlam, čo mohlo byť keby som s nim stále bola. Ale vôbec nič neľutujem. Ani to, že som s nim začala chodiť, ani to, že som to ukončila. Tento vzťah mi dal do živote naozaj veľa. A to nielen tie pekné, ale aj tie škaredé veci. Poučila som sa. A dúfam, že v buducnosti to naozaj nikdy nebudem ľutovať. Zostali sme kamaráti. Občas mi aj napíše, občas prezvoní. Síce nie sme spolu iba týždeň, pripadá mi to už ako večnosť. Dúfam, že je dobré, že sme ostali kamaráti. Dúfam, že si myslí, že keď mu odpíšem na smsku a odzvonim, keď mi prezvoní, tak sa s nim dam znovu dokopy. To by už fakt neklapalo.
Budem ho mať stále rada, ale už nie tak ako keď som ho ľubila. Ostaneme v mojom srdci už iba ako kamarát.

 Denník
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
elwinko  16. 3. 2008 16:05
Zaujímavé..nikdy nehovor nikdy..
Napíš svoj komentár