,,Máte krásneho synčeka. Zatiaľ všetky výsledky ukázali, že je zdravý. Gratulujem. Teraz však musí ostať na pozorovaní, nemôžete ho dostať, bohužiaľ má abstinenčné príznaky.“ Doktorovi sa pri posledných slovách vytratil z tváre úsmev. Slečna mohla byť rada, že to malé je zdravé. A možno sa toho človiečika chcelo tým spôsobom zbaviť. Nie je zodpovedné, aby dieťa malo dieťa a už vôbec nie v tejto dobe.
Nechali si ju tam pár dní. Tie kŕče, výbuchy hlavy, ktoré zažívala. Pocity, pri ktorých by najradšej niečo rozškrabala, ublížila si, skončila to. A jej malý synček prežíval to isté, malé dieťa je na bolesť citlivejšie. Len sa narodilo a už mu ubližovala. Svojou nezodpovednosťou ho nechala trpieť. Nemohla byť dobrou matkou.
Deň pred pôrodom sa sama nevediac ako dostala na párty. Bola na konci druhého trimestra, všetko nasvedčovalo tomu, že sa niet kam ponáhľať, všetky vyšetrenia dopadli v rámci normálu.
,,Bia, pozri čo máme. Toto proste musíš ochutnať“ po prvých dvoch pohárikoch ju tými slovami vítali chalani z partie, medzi nimi otec dieťaťa sedel mlčky v kúte a pripravoval si svoju dávku. Odvrhol ho. Nechcel mať s ním nič spoločné. Mal 19, pred sebou celý život, ktorý si nemienil kaziť zodpovednosťou a povinnosťami rodiča.
,,Ja, ja nemala by som“ povedala Bia. Veľmi sa snažila abstinovať a zas niekedy ju v depresiách zasiahlo všetko trikrát silnejšie ako normálne a spravila by mnoho, aby zobrala život sebe aj ešte nenarodenému potomkovi. Nechcela ho a len doplatila na svoju mladú a sprostú hlavu. Podali jej zrolovaný papierik, sklepaný materiál, potiahla, zhlboka sa nadýchla a oprela sa o stenu. Viac si z večera nepamätala. A bolo to tak lepšie.
Ďalšie rundy alkoholu, nakoniec sa pripíjalo aj na zdravie malého bastarda (doslovne), ďalšie kolá fetu, tabletka ečka, pár šlukov z bonga. Večierok sa zmenil na divoký žúr. Vlastne, od žúru to malo ďaleko. Bol to zverinec, v ktorom skončil každý s každým. Aj zvieratá by sa hanbili za to, čo sa tam tej noci udialo. Ale, čo sa stalo vo Vegas, vo Vegas aj ostane. Bia sa zobudila až po pôrode o tri dni, celá sklepaná.
O mesiac si malého Jakubka mohla vziať domov. Dostal meno po prastarom otcovi, s ktorým mala vzácny vzťah a ktorý jej neskutočne chýbal. Za ten mesiac si povedala, že sa pokúsi byť dobrou matkou, nebude malému ubližovať prístupmi a nebude ubližovať ani sebe. Mala ešte nejaké peniaze z dedičského, pár eurami (aby sa nepovedalo) jej prispievala mama a k tomu dostávala úctihodne vysokú materskú a páreurové sociálne dávky. Kamaráti jej ich pomohli vybaviť. Maturitu si presunula o rok neskôr, na čas prerušila štúdium, nevediac či sa k nemu napokon dostane. Kubko ostal na prvom mieste.
Zvládla odísť z prostredia, vydržala absťáky a keď po dvoch týždňoch šla pozrieť synčeka na tvári sa jej objavil neistý, vysilený, ale odhodlaný úsmev, ktorý vravel ,, DOKÁŽEM TO!“ Mesiac po jeho príchode do dvojizbového bytu, spolu oslávili jej dospelosť.
Maličký často plakával, ako dieťa bývalej feťáčky a fajčiarky to nebolo nič neobvyklé. Vždy si ho však trpezlivo zobrala k sebe, štebotala a obkecávala mu všetko čo jej v tej chvíli napadlo. Milovala chvíle s ním. Nebolo jednoduché vyžiť z nízkych podpôr štátu.
Vlastne mala skôr šťastie, že zdedila byt, na ktorom neviseli žiadne dlžoby a do ktorého sa mohla nasťahovať.
Vlastne mala šťastie, že praví kamaráti sa v tých časoch na ňu nevykašľali, ale podporovali ju. Dohodili brigády, postrážili bábätko, keď ona zarábala tak potrebné peniaze na ich prežitie.
Mala šťastie, že profesori a škola pri nej stáli a všemožne jej vychádzali v ústrety s preskúšaniami, skúškami a termínmi.
Mala šťastie, že mala Jakubka, ktorý dal jej životu zmysel.
Aj keď nie vždy bolo všetko ružové. Často sa trápila a mohla ďakovať malému, ktorý ju hnal ďalej, vďaka ktorému jej život dostal nový rozmer a našla smer.
Školu skončila len o rok neskôr ako jej pôvodný ročník. Zvládla to. Zmaturovala. Z malého vyrástlo krásne dieťa, ktoré nastupuje od marca do škôlky. Je neskutočne inteligentný, zdedil to po mamine, ktorá sa zatiaľ dokázala vyrovnať so všetkým, čo prišlo.
Má 21 rokov, 3 ročné dieťa. Maturitu, byt, priateľov, príležitostné brigády vymení za prácu, ktorá sa jej ťažko, ale podarila vybaviť.
Mohla by nadávať na život, ale skôr by život mohol nadávať na ňu.
Nebude. Odčinila to. Robí to, čo môže. To, čo musí.
Keby bola zodpovedná, nemusela sa do tejto situácie dostať.
Nebola. A neľutuje to. Má syna. Krásneho. Zmysel života.
Obdobia, keď prežíva zo dňa na deň. A obdobia, ktoré ju nútia vrátiť sa späť.
Bojuje s nimi. Zatiaľ úspešne.
Pre Kubkovu krajšiu budúcnosť.
Spraví všetko pre to, aby neskončil ako ona. Aby neupadol do nesprávnych partií.
Dá mu všetku lásku. Zároveň bude nutne prísna a neústupčivá.
Bude sa s ním veľa rozprávať. Nie zakazovať. Varovať.
Hovoriť o príkladoch, ktoré sama vyskúšala, o ľuďoch, ktorých poznala a z ktorých sa stali trosky. A keď sa spýta na otca povie ,,bol to dobrý človek, ale bol príliš slabý, prehral sám so sebou“ Dnes k nemu necíti hnev, aj keď ju tehotnú odvrhol. Nechce, aby sa hnev k nemu šíril v malom.
Je mu dobrou matkou. Najlepšou, akou dokáže byť.
Pomaličky sa k nej domotká a prilepí pusu na jej líce.
-Maminka, ľúbiš ma ?
- Šťuplík, milujem Ťa, najviac na svete. Dýchala, zomrela by som pre Teba. ♥
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár