Ledva zastala, takmer si nevšímajúc, že krok pred ňou je hlboká priepasť. Ostala zarazená, nevediac, čo si o tom myslieť.
Prečo sa jej podarilo zabrzdiť?
Ktorý inštinkt jej napovedal, že krok ďalej bude definitívne posledným krokom?
Bolo to len kvôli tomu, že bola zmierená ?
Zmierená so sebou samou a zároveň tak neskutočne nechápajúcou sa?
Alebo to bolo preto, že ešte nevykonala svoje poslanie, nedotiahla dané úlohy do konca ?
Je však asi zbytočné riešiť, prečo sa to stalo. Dnes na tých záležitostiach nezáleží viac ako na včerajšom dni. Teda, možno na nich záleží, ale odpovede sa pri schopnosti prijať ich zjavia samé a najčastejšie dorazí loď práve vtedy, keď konečne nasadáme na dlhoočakávané lietadlo.
A tak dievča stojí na kraji priepasti a pozerá do prázdna. Do tmy, len mesiac prechádzajúci do novu, slabo osvetľuje okolie.
Rozmýšľa.
Nad chybnými krokmi, nad cieľmi a smermi, nad nezmyselnosťou jej života, nad neexistenciou potrebných pocitov.
Dnes však nič nevidí tragicky. Väčšina vecí je s nádychom sivej farby. Farba v jej (ne)živote neprevláda, ale už tu nie je ani čerň. Akoby prestala existovať a myslieť, aj keď si vlastnú existenciu uvedomuje až pridobre. Minulosť sa nedá zmeniť, treba sa s ňou naučiť žiť. Aspoň skúsiť ju prijať alebo vymazať zo života.
Spomína.
Na čas, kedy sklamala šťastie, ktoré nikdy nemala si pamätá skoro presne.
Ťahalo sa to dlhšie, istú dobu si uvedomovala jeho absenciu a neprístupnosť, ale aj tak provokovala a mienila si ho vydupať. Myslela si, že vie čo je šťastie.
Nevedela. A keď prišla na to, čo šťastie nie je, bolo prineskoro.
Zradila istotu a zradila ľudí, ktorí vyzerali, že ju majú radi. Zradila pre to a pre tých, ktori ju nakoniec dobodali a doráňanú nechali ležať na zemi. Plávať vo vzduchoprázdne a hľadajúcu vlastné dno, aby sa mohla pokúsiť odraziť. Nešlo to a ani teraz jej to príliš nejde.
Ale... uvedomila si, že aj v pekle, na dne, v nepríjemne, medzi myšlienkami, ktoré jej berú zásoby kyslíka a rozrezávajú nadrobno rozkrájané srdce môže byť fajn.
Ak ostane obklopená ľuďmi.
Ak bude hľadať šťastie v umelo vytvorených rajoch s prchavými účinkami, hlavne však s kontrolou. Zmúdrela.
A ak sa zaťaží problémami všetkých druhov, ale ani jeden nebude nahlas vyslovený ten jej.
Pretože jej problémy sa riešiť nedajú. Dokáže ich vyriešiť len čas. Hŕba času. Nekonečno.
Ale rozmedzie, ktoré sa nachádza medzi narodením a úmrtím, ktorého sa tak jednoducho nedočká si chce vyplniť.
Keď už nemá a nemôže žiť, keď je na tom tak biedne, komicky až trápne, bude hľadať... Nie, bude len nachádzať a zbierať. Prežívať chvíľami, ktoré dávajú záblesky šialenstva, šťastia, túžby, geniality. Byť tým, čomu vyznačili hranice. Ostať s úsmevom na perách vo vlastnom svete. Iných si tam aj tak nepustí. Nepatria tam.
Hlava beztak nie je výsostne jej, duša ušla a telo...je len schránka.
Ale myseľ neotvorí úplne nikomu, kto dýcha rovnaký kyslík ako ona.
Nikomu to nepomôže a ona sa znenávidí ešte viac, ak je to vôbec možné, o čom niekedy zvykáva pochybovať.
Nechať všetko plávať, existovať pre dnešok a ak pohľad dozadu bolí, neotáčať sa. Netrápiť sa pre veci, ktoré sa nedajú vyriešiť iba pretrpieť, neľutovať sa. Po malých krôčikoch sa naučiť žiť a nenechať sa zraziť každý tretí čas, tými prekážkami, ktoré sa o to snažia. Možno by to mohol byť kľúč k jednoduchšiemu zajtrajšku a snáď aj miestami krajšiemu.
Skaly pod jej nohami padajú do priepasti, takmer sa tam skĺzne aj ona. Ale dnes ešte dostane šancu dokázať sebe samej, že má cenu snažiť a prebíjať sa, aj keď tomu celkom neverí.
Sen sa rozplýva v končiacej sa noci a ty sa budíš na opakujúce sa nočné mory, s trasúcim sa telom a nepochopiteľnou nádejou vnútri.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár