Skúšať znovu zaspať sa ani nepokúsila, šla si zaliať kávu a dať dobrú rannú sprchu. Keď z nej vyšla, našla si správu od Dana: Ani ho neskúšam chápať, čo najskôr si nájdem čas na stretko, porozprávaš mi o tom. Dobré ránko, princezná
Rozmýšľala, čo mu povie, ako sa mu pokúsi vysvetliť celú situáciu, do ktorej sa jej podarilo vletieť. Ako si uvedomila, že nie je až také dôležité či sa cíti šťastná, ale pocit, že je na správnom mieste a v správnom okamihu. Na neho sa spoľahnúť nemohla, ale Daniel, ten tu bol vždy, keď to bolo potrebné. Daniel bol ten, kto podržal a pomohol aj keď sám to nie vždy mal jednoduché. Vlastne mal to až sakramensky ťažké. Ale snažil sa, skúšal si vybojovať vlastný kúsok zeme. Bol to chalan s pochybnou minulosťou, obrovským srdcom, na ktorého bolo spoľahnutie.
Ponáhľala sa na električku, keď cítila kroky za sebou. Kroky s ktorými sa nespočetneveľakrát zlaďovala. Tie, o ktorých si myslela, že im bude súdené chodiť spoločne. Nemyslela, len snívala. Trápne, naivné sny. Srdce sa jej zatrepotalo a guča vynorila v krku, prihovoril sa k nej: ,,čau, dlho sme sa nevideli, kam máš namierené ?“ a toto boli rozdiely medzi tým čo vraveli ústa a hlava. Hlava rozprávala o tom, prečo sa nevideli, ako ju využíval a keď ho potrebovala, posielal smerom k zemi. Keď už na zemi bola, posielal ju hlbšie do pekla, a keď mal lepší deň, so záujmom sa pýtal, prečo derie dno. ,,Musím niečo vybaviť na pošte a k tomu nejaké formality navrch. Idem skôr, nemohla som spať. Čo robíš vonku ty o tomto čase ?“
Super, rozhovor formou otázka, odpoveď, to bolo to, čo na ňom mala ,,najradšej“. Lačne po nej pozeral, oblizol si peru, radšej ani nechcela čítať jeho myšlienky. ,,Nezájdeme niekam na kávu ? pozval by som ťa aj na jointa, ale hrám slušného.“ Usmiala som sa, nemal koho a ako klamať, to že takmer nonstop hulil bolo verejným tajomstvom ,,ešteže len hráš slušného, podmienka či svedomie?“ povedala som, pričom som sa usmiala naozaj, vedela som, že svedomie už dávno nemá ,,a na tú kávu si čas nájdem. Typickú automatovú z pumpy ?“
,,Teba sa mi asi oklamať už asi nepodarí, že ? hej, hrám slušného kvôli podmienke. A ako inak, však káva z benzínky bola vždy značka našej kvality“ vyplazil po mne jazyk.
Vošli sme na benzínku a kým som ja varila kávu, on nakradol niečo na jedenie. Sadli sme si do parku a kecali len tak, o ničom. Ciga, káva, sendvič, po prebdenej a preplakanej noci akoby neostalo ani stopy. Otázky sa zatlačili niekde do úzadia, bola som to znovu klasická ja. Obyčajné dievča, ktorú osud sfackal tak, že sa nevedela a možno ani nechcela postaviť. Stál oproti mne, pozeral mi do očí. Cigarety sme naraz dofajčili a v jednom tempe dopadli na chodník. Objal ma okolo pása a nos si vnoril do rozpustených, dlhých vlasov, ktoré ani nie tak dávno púšťali do ovzdušia arómu slaných sĺz. Ľúbila som ho, príliš. A nemohla mu to povedať.
Pobozkal ma.
Znova. Stále.
Jeho ruka blúdila po mojom oblečenom tele hore- dole. Bránila som sa, lenže reč tela bola príliš silná. Vošiel mi rukou do nohavičiek. Dráždil. Vlhla som. Sledoval moje reakcie, videl, že sa nebránim, že som na to príliš slabá. Nezvládla som ani otázku ,,čo Tvoja priateľka?“ v tej chvíli by ma jeho priateľka nezaujímala, aj keby existovala. Skončili sme na verejných wc-kach. Keď do mňa vošiel, cítila som sa akoby konečne veci boli takými, akými už dávno mali byť. Vec tehotenstva bola zas zabudnutá, spoliehala som sa na neho a na šťastie, ktoré nemám. Bola som až primitívne hlúpa. Pobláznenie z vášne, vzrušenia a túžby spraví mnoho.
Okamih vyvrcholenia. Keď kŕč prešiel privinula som sa k nemu, naše telá sa stali jednou líniou. Cítila som tlkot jeho srdca a prerývaný dych. Milovala som tie údery. Bolo to niečo, čo mi dokazovalo, že aj mŕtvi majú povinnosť byť. Bilo. Nebilo pre mňa, ale v niektorých okamihoch som bola schopná mnohých vecí, aby som jeho tlkot počula. Žil. Aspoň srdce to odbíjalo.
Vlhké nohavičky, vlhké boxerky,
Naše vlhké telá a v priestore zvláštne vzrušenie a...vlhko
Nemohlo to trvať dlho, keď sme sa lúčili, začínal hrať znovu jeho chladné hry. Hry, po ktorých som nevedela či to myslí vážne alebo to vážne myslel aspoň niekedy.
Keď nastupoval na spoj, objal ma, vlepil mi rýchlu pusu a povedal slová, ktoré som asi chcela počuť najmenej, ale bola pripravená prijať ich ,,Dnešok nerieš. Ďakujem Ti zaň, ale zbytočne si budeš trápiť hlavu, na viac nemáme. Nechcem, aby sme na viac mali. Dia, zaslúžiš si niekoho, kto Ťa spraví šťastným, ja to nie som“ to sa už dvere autubusu zatvárali a on mi mizol pred očami.
Zašla som do parku, kde sa to hneď z rána medzi nami rozbehlo, čo najďalej od lavičky na ktorej sme sedeli. Vyfajčila som si cigaretu, následne druhú. Plakala som, veľmi. Je zvláštny pocit jeden večer pochovať minulosť s istým človekom, ku ktorému vnútorne priťahuje kvantum vlastností a pocitov. Vzápätí na mŕtvu lásku naraziť a nechať to všetko ožiť aspoň v momentoch. V momentoch, ktoré ani nedostanú šancu, aby mali šťastnejší koniec. Presne v tých momentoch, ktoré odcházdajú a prichádzajú ako cengot električiek.
Ukľudnila som sa. Nadýchla. Vydýchla. Päťkrát, potom som si bola istá, že zvládnem telefonát, prácu aj nerozplakanie sa na úrade. Bola som si istá, že ON ostane len minulosťou. Ak sa aj niekedy niečo zopakuje, nebude ma to stáť ani slzu. Všetky kvôli nemu už pretiekli. Nezaslúži si ich, rovnako ako si nezaslúži mňa. Len ja si to stále nie som ochotná priznať.
A potom, znovu sa mi zjavil obraz z nočného sna. Ja a Daniel. Spolu. Niečo, čo som si nedokázala predstaviť, aj keď naša väzba bola veľmi silná a pevná. Mali sme spoločnú dlhšiu minulosť, svety aj nesvety. Nikdy sme neboli svätí, ale nikdy sme nešli v stoke. Boli časy, keď sme prežívali z ruky do huby a od dealera do pľúc, žalúdka, hlavy, nosa.
Keď ho nechala jeho veľká láska, keď sa mne zrútil môj svet. Nežili sme spútaní láskou k sebe, existovali sme pre prítomnosť a pre seba. S láskou. Nie v nej. Symbioticky. Pochopila som. Možno on bol ten, s ktorým by môj život nabral normálnejší cieľ. Zavolala som mu, kde sa momentálne nachádza, chcela som byť blízko neho, cítiť jeho objatia, dotyky, prítomnosť, toho, komu na mne záleží a na kom záleží mne. Bezpečný kútik medzi jeho ramenami. Nebral. To sa nestávalo často, ale predsa len posledné obdobie mu robota vyciciavala väčšiu časť energie.
Vlak nestihol stiahnuť ručnú brzdu, nestihol zabrzdiť, bol to okamih, za ktorý sa skrývalo množstvo nevinnejších životov. Čas ďalej bežal. Nikto nič netušil. ZATIAĽ.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár