Postaví sa a výjde z izby po pohár vody. Napije sa. Hlava sa jej točí, ale zaspať aj tak nedokáže. Koľkože to nespala sama od seba ? Asi týždeň, a už dlho nezaspala tak, aby nakoniec cítila, že je vážne vyspatá. Z nespavosti sa stala jej denná rutina. Nie, nie je to príjemné. Duní jej v hlave, už je jej jedno, čo budú obsahovať sny, spánok by jej priniesol len vykúpenie a spánok bez snov by bol hotový raj. Nevie to ovplyvniť. Podíde ku skrinke, kde má uložené veci všetkých druhov. Hlavne tie, o ktorých by rodičia a známi nemali vedieť, že sú v jej vlastníctve. Chytí do ruky planto a pozerá naň. Chce, ale nechce... vie, koľko námahy a snahy ju stálo prestať s nimi. A tiež si až pridobre pamätá slová psychiatričky. Rovnako ako to skončilo jej odchodom a slzami v očiach. Ako jej povedala, že týmto vlastne plno ľudí len zbytočne zabije. A pomáha začať brať horšie veci vo vyšších dávkach. Pamätá si tváre, ktoré sa na ňu s prekvapením pozerali, keď naznačila, čo by po nejakom čase chcela robiť. Asi vyzerala ako troska. Popravde, aj sa tak cítila, ale nechcela dovoliť ostatným, aby to videli. Nebolo jednoduché seknúť s tým, ale podarilo sa. Brala len vtedy, keď to naozaj potrebovala. Niekedy prestrelila, niekedy do toho znova padla, takže ďalšie týždne a mesiace sa snažila vyliezť zo sračiek. Občas sa darilo viac, občas vôbec. Liezla jej na nervy jej vlastná slabosť. Neschopnosť povedať nie. Aj teraz planto len držala v ruke a pozerala sa naň. Nevedela si či si to má dovoliť a nakoľko za to neskôr bude musieť niesť následky. Predstavovala si tú príjemnú únavu, ktorá na ňu začne padať, keď tabletka začne účinkovať. Omámenie, prázdno v hlave, pokoj. Spánok. V poslednom čase pre ňu znamenal fakt veľa. Veci nechýbajú, kým ich máme. Až keď o ne prídeme, pochopíme, o čo sme prišli a nakoľko sme si ich mali vážiť.
Rok ?! už rok je to takéto...postupne horšie, potom lepšie, ako na húsenkovej dráhe. Nikdy sa jej nepodarilo padnúť tak, žeby sa nedokázala aspoň trochu postaviť. A niekedy sa zdalo, že sa nesnaží o nič iné. Len padnúť a nevstať. Zaspať a nezobudiť sa. Ehm... lieky však v tomto vynechala. To nebol spôsob ubližovania pre ňu. Boli pre ňu skorej vykúpením. Útek, pred zlým dňom, zlým obdobím, nespavosťou. Odmena za to, že zvládla základné úkony. Utekala. Nechcela, ale niekedy to inak jednoducho nešlo. Naučila sa to zvládať aj sama, ale zrazu prišlo obdobie „O“ a bolo to späť, vo väčšej miere, intenzívnejšie. Bála sa prísť domov, bála sa vojsť do izby a podísť ku skrinke, bála sa ľahnúť si do postele, bála sa snov. Až kým spánok vážne nepotrebovala. Jeden čas jej pomáhali so spánkom bez snov ony. Ale keď raz zaspala a neskôr sa zobudila so zmáčanou tvárou, pamätala si sen. A bola by radšej, keby sa jej nesníval. Bola by radšej keby pojem sen ani neexistoval. O koľko by to mala jednoduchšie. Hlboký, kvalitný spánok. Celé priania. Postupom času jedna nestačila, potrebovala viac, kým jej pred očami nezačala padať podlaha. Vtedy vedela, že si môže ľahnúť. Niekedy k tomu stačila jedna, inokedy boli málo tri. Vedela, že to nie je smer a že sa to dá riešiť inak, ale na to nebola dostatočne silná a nemala podporu okolia. Vlastne okolie pre ňu ani neexistovalo, nikto nevedel v akých problémoch lieta, dávala si pozor, aby vyzerala aspoň mierne normálne. Nikto z jej známych nepochyboval o jej nenormálnosti. K tomuto smeru ich naviedla sama. Svojimi činmi a reakciami. Chcela to tak. Vďaka tomu, to bolo svojho času fakt jednoduchšie. Nič však netrvá večne. Pastilky prevracia v ruke. Má? Nemá ? Má ? Nemá? Zasa so sebou prehrala dala si. Potrebovala. Myslela, že potrebuje a oni boli ako jediné v tom momente reálne riešenie.
Prázdny pohľad, kľud na duši, ticho, nervy prestali pracovať spolu s mozgom. Našla tlačítko OFF. S nikým sa oň nemienila deliť. Bolo to jej tlačítko. Jej šťastie. Nebolo to šťastie, ale to by sa jej hocikto mohol snažiť vysvetľovať. A v podstate si sama uvedomovala, že má problém. Len ho nedokázala vyriešiť. ,,zajtra už budem silnejšia“ posledné slová pred pohladením Spánku.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár