2015... je čas bilancovať

Je to tu. Ako každý rok. Koniec roka. Koniec roka mám rada. Nie preto, že sa do nemoty ožeriem a že týždeň ťahám obžieračku od Vianoc a pozerám rozprávky. I keď tie rozprávky stoja za zváženie Koniec roka prináša so sebou mnoho. Môže priniesť skonštatovanie a spätnú väzbu svojho vlastného života, myslenia, úspechov, neúspechov atd. počas uplynulého roka. Okrem toho môže priniesť novú motiváciu, nové méty a nové výzvy. Schválne sa vyhýbam slovu „predsavzatia“, nemám ho rada, je také komerčné, ble.

Moje skonštatovanie tohto ešte trvajúceho roku by som kľudne minimalizovala na jednoslovnú vetu: „Ďakujem!“. Je to tak.

V minulosti som vďačnosť používala ako svoju tajnú zbraň, keď som bola napríklad vytočená alebo keď som bola smutná. Hovorila som si, ok, ok, klídek, buď vďačná, mohlo to byť ešte horšie. Alebo som si prizvukovala, že určte je aj na danej situácii a v danom momente niečo, za čo môžem byť vďačná a snažila som sa to nájsť. Keď už nič, snažila som sa byť vďačná aspoň za skúsenosť, z ktorej mám možnosť sa poučiť. Pointa je v tom, že to fungovalo tak, že som sa k tomu (tej vďačnsti) musela „nútiť“, musela som si vedome uvedomovať, že chcem byť vďačná. Teraz nedávno sa mi stala taká milá vec. Neviem ani čím to je, ale ja som taká vďačná... (áno, chvíľka nostalgie). Nie že by som nevedela začo, možností je veľa, ale pre mňa je zaujímavý fakt, že sa k tomu nemusím viac nútiť. Tá vďačnosť je taká spontánna a robí mi dobre

Neuveriteľne ďakujem za mnoho banálnych vecí. Ale nie len za veci, ďaleko viac za ľudí. Strašne silno ďakujem mojim najbližším, ľuďom, ktorí poznajú Luciu a majú ju radi. Aj vtedy, keď nič nestíha, keď nezatvára šuflíky, keď nestihne zrobiť postel, keď mešká, keď má rehotavú náladu a smeje sa jak po marihuane a pol domu večer zobudí svojim kockatým smiechom, keď ma plačlivú náladu, keď si ráno škatuľuje stravu a zbrzdí chod domácnosti, keď do školy chodí raz za 2 týždne a keď tam príde, tak sa nenápadne vypytuje kde čo kto s kým, keď povie, že príde za 15 minút a príde o 1h a 15 minút.... A tak. Dalo by sa pokračovať. Ale hlavne ďakujem za to, že mám možnosť robiť veci lepšie, ako som ich robila v minulosti. V neposlednej rade ďakujem aj sama sebe. Možno to znie sebecky, ale ja som bola tá, ktorá bola realizátor. Ďakujem za to, že som bola ochotná a schopná príležitosti premieňať na skutky a realizovať. Či sa mi to vždy podarilo, to je iná vec

Rok 2015 bol plodný. Akcia od začiatku do konca, ako filmy so Stallonem. Rok 2015 určite prispel k tomu, aby som sa naučila nebyť niekoho rohoška a mať svoju hodnotu, aby som sa naučila spoliehať sama na seba, aby som sa naučila dodržať slovo, aby som sa naučila ako dôležité je hovoriť priamo (a ešte dôležitejšie konať), ako je dôležité nie len to, ako sa ja cítim s inými, ale to, ako sa oni cítia so mnou a aby som sa naučila, že láska dáva krídla, nie okovy a milovať znamená správať sa k iným lepšie, ako oni ku mne (bez nároku na odplatu). No a ešte jednu podstatnú vec - že gélove nechty už nikdy nechcem.


Ale dosť mojích úvah. Dala som si aj predsavzatie (v pravom komerčnom zmysle toho slova). A to až 2. Prvé je, že celý rok 2016 nebudem kričať Resp. sa budem snažiť ani jeden krát nezvyšovať hlas .... z hnevu a tak. A druhé predsavzatie spočíva v tom, že rok 2016 nebudem jesť sladkosti. Také klasické sladkosti. Darmo x-krát hovoriť, ako raz zažiť. Uvidím, čo mi to prinesie (okrem abstinenčných syndrómov, a to ja si dám sladkosť ozaj raz za čas) a na konci roka to zas zbilancujem a rozhodnem sa, či to budem praktizovať aj ďalej alebo nie. Nevyskúšaš, nezažiješ. A aspoň si natrénujem disciplínu.

Okrem týchto „komerčných“ (zabudla som, prečo som to tak nazvala??) mám ešte pár mojich osobných... ale tie si nechám pre seba.

Tak šup, treba využiť túto príležitosť a určite padne na úžitok zhodnotiť si, čo šlo jak pomasle, čo sa úplne podrbkalo a čo je vhodné zlepšiť. A ešte čo? ZA ČO ĎAKUJEŠ predsa A ani nemusíš čakať na 31., môžeš už dnes.

L.

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu