Včera som stretla muža. Mužov delím na sympatických a nesympatických a často o tom rozhoduje u mňa prvý dojem, žiaľ. Tak, ale tento je veľký sympaťák. Taký milý, úplne normálne slušne oblečený, podal mi ruku slovami: „Milan, teší ma.“ Vedela som o ňom už dlhšie, ale len včera večer sme sa osobne spoznali. Na tomto človeku je zaujímavé najmä to, že je bezdomovec. Sama zo svojej skúsenosti viem, že ak bude cieľavedomý, nastaví si myseľ, zvládne sa dostať zo svojej situácie. Spomínam si, ako mne hovorili, že z toho dievčaťa nikdy nič nebude, s ňou je už koniec, pokazený život, ak urobím hento a tamto, tak to bude môj koniec, zakapana dzedzina bla bla. A nie je to až také zlé so mnou. Tá „hmota“ a všetko čo vidím je podľa mňa v nejakej hierarchii až pod svetom duševným a duchovným. Čiže tak a Milana budem sledovať a verím, že využije svoj potenciál. UŽ začal, lebo tento týždeň sa mu podarilo nájsť si prácu, čo je úplne geniálne.
Ďalej budem tak trošku pokračovať opäť Milanom. Ja sa s ním nejak intenzívne nestretávam, ale teraz nedávno mi bolo povedané, že človek, ktorý mu vybavil tú novú prácu navštevuje nejakú cirkev či čo a pozval ho tam. On tam bol a vraj skonštatoval, že tým smerom sa nechce uberať. Bolo mu ponúknuté aj bývanie u jednej pani. Odmietol to. Vraj preto, lebo sa nechcel prisľúbiť (nechcela som to napísať, ale ok píšem, že „zapredať“) k danej cirkvi, keďže podmienka bola, že ju bude navštevovať, zúčastňovať sa nejakých obradov či čoho, ja neviem, nejak tak. No a to sa mi páči. Teraz to spojím s tým, čo som chcela pôvodne
Dosť dlho som sa zaoberala a zaoberám sebahodnotou. Viem, že d ňou mám problém a dlho som sa to snažila zlepšiť. Veľa som o tom čítala a dočítala som sa napríklad takú vec, že sebahodnota = sebavedomie + sebaúcta. Hm, no to znie pekne, ale veľmi veľa mi to nehovorilo. Ok rozmenila som si to na drobné, že sebavedomie je vedomie svojich silných a slabých stránok. Viem o nich, neprekvapia ma, som si ich vedomá, tie zlé odstraňujem a na tých dobrých staviam, budujem budujem, budiš. No a sebaúcta, hm, tak to znamená, že sa mám rada, že sa neodsudzujem za to, čo robím zle, oddeľujem človeka a správanie tururu... klasika. Ok, no ale veľa som toho nepomenila ešte na tej mojej sebahodnote Pokiaľ tieto (a akékoľvek!) vedomosti sa nepretavia do života, že ich v konkrétnych situáciách viem rozpoznať, tak to je nič. No a mne to došlo až dnes tyvogo.
Človek by sa mal správať vedieť zachovať tak, že pri nejakej príležitosti sa „nezapredám“, že kvôli nejakej príležitosti nezapriem svoje hodnoty, tak tam budujem sebaúctu. Tá mi zas umožní byť odvážnou tam, kde sa vyžaduje moja sebahodnota. Že sa nerozpadnem jak domček z karát, ale budem pevná jak skala. Presne ako to urobil Milan, že neprijal nejakú pre neho celkom lukratívnu príležitosť kvôli tým následkom, ktoré obnáša, že sa „nezapredal“.
No a ešte som došla na to, že ľudia sa nechcú meniť. Ľudia sa sakra ťažko menia a ja vôbec nemám ochotu chcieť niečo viac a viac sa snažiť ako oni. Tiež som prišla na to, čo je najväčším problémom pri zotavovaní jednotlivca zo závislosti. Je to jeho vlastná rodina. A toto všetko, keď som si spojila, došla som k bodu, keď hovorím, že nechcem sa svojim budúcim povolaním venovať ani závislým, ani rodine ani nikomu, kto má podobný problém. Z jednoduchého hľadiska, že oni samy to nechcú a ťažko sa menia a ja na to nemám nervy sa pozerať na to, ako sa vlastne nič nemení. Ako dobrovoľnícky pracovník tu budem vždy pre každého, kto bude chcieť so sebou dačo robiť. Závislý, nezávislý, hocijaký. Ale to je asi tak všetko. Ďakujem mojej vlastnej rodine, za túto skúsenosť!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár