Bol jeden policajt a ten policajt mal syna. Toho syna zrazilo auto na križovatke. Šofér auta spanikáril, nezvládol to. Zavolal záchranku a ušiel. Teraz je ten chlapček v nemocnici a operujú ho. Jeho otec (policajt) sedí v nemocnici a čaká, ako dopadne operácia. Sedí a čaká, panikári, nezvláda situáciu, nájde človeka, ktorý šoféroval auto, zistí, kde býva a ide za ním. Chce mu zrejme uštedriť guľku do hlavy. Stojí pred jeho domom a... rozmýšľa. Po hodine z neho hnev trocha vyprchá, ide späť do nemocnice. Ten chlapček to prežil. Na druhý deň ide na tú križovatku a zisťuje, že tam dopravcovia montujú zrkadlo. Bol tam totiž slepý uhol a ten šofér chlapčeka ani nemohol vidieť. Vtedy si uvedomil, ako dobre urobil keď sa včera rozhodol odísť „bez pomsty“. Mohlo sa to stať komukoľvek...
To je všetko
Ako vidíme, veľa je len uhol pohľadu. Niekedy, keby sme sa snažili pochopiť toho druhého človeka skôr, ako ho budeme odsudzovať, ohovárať, hnevať sa na neho, prípadne skôr, ako ho zavraždíme, veci by nabrali úplne iný rozmer a možno by sme si ušetrili veľa energie a vyplavovalo by sa nám menej kortizolu
Krásny dník
L.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár