Tento príbeh je o mladej dievčine, ktorej zomrela matka a zostal jej už len otec. Hrdinka sa volá Zuzana má 15rokov a je to neskutočne krásne, milé a energické stvorenie so srdcom na správnom mieste. Má zlaté dlhé vlasy a šibalské zelené oči. Mnoho ľudí si o nej však myslí, že je tak trošku šibnutá... píše totiž krátke poviedky, v ktorých sa vybúri a využije svoju bujnú fantáziu takže sú to veľmi zvláštne poviedky.... Má však jeden problém keď do mesta príde nový chlapec... Začne prichádzať na veci, ktorými si nie je úplne istá
1.Kapitola
Bol krásny slnečný, aprílový deň a v dome sa rozliehala sladkastá vôňa brusnicového koláča. Napriek tomu, že pán Tobiáš Hubert bol sám a bez ženy v dome bolo vždy chutne navarené. Bol to skvelí kuchár ako aj pekár. Dnes bol deň na to priam stvorený. Pre neho stále malá Zuzanka mala narodeniny. Boli to 15te narodeniny. Bol to okrúhly vek a pán Tobiáš bol neskutočne šťastný, že jeho dcéra rastie takto do krásy. Aspoň že mu zostala ona... Tak neskutočne sa podobala na matku... a bol tomu naozaj rád.. aspoň mu ho pripomínala... Z myšlienok ho vytrhol konský dupot jeho dcéry dole po schodoch a šťastný smiech popri telefonáte. Hneď ako Zuzana zbadala otca vypla telefón. "Och prajem vám príjemné ráno milý otče", povedala a smiešne napodobnila hlas akoby vystrihnutý z nejakého filmu o morálke no vzápätí vybuchla do smiechu. Pán Tobiáš sa na ňu len usmial. Miloval jej smiech. "Aj vám slečna, ako ste sa mi dnes vyspali?" "Oci ale že perfektne! Naozaj! Teším sa už na narodeniny ako ich spoločne oslávime", dala mu letmú pusu na líce a začala poškuľovať po linke kde bol plech s koláčom, "hmm opäť si piekol! Milujem ten koláč oci! Ďakujem moc!" "Zamálo moja. Tak ako to teda plánuješ tie narodeniny?" " No tak najprv samozrejme s tebou a naším koláčom", vytiahla s kredenca lyžicu. Jej otec nikdy nevedel pochopiť prečo je koláč polievkovou lyžicou. No nevadilo mu to. Vedela ako sa chovať v spoločnosti a to mu úplne stačilo. A tak si aj on jednu vybral, " no a potom asi so Silviou a Katarínou.", a pustila sa do koláča. "Oci všakže môžu prísť k nám?" "Samozrejme len prosím ťa nie že prídem len do polovice domu moja." "Nie neboj. Pri najhoršom do trištvrtiny.Dobre už musím ísť. Dievčatá ma čakajú na moste tak nech nečakajú moc dlho. Ahoj." dokončila a pobozkala otca na líce. "ahoj" bolo to posledné čo od otca počula až odišla.
V škole to bola ohromná nuda. Jediné čo bolo ako tak zaujímave bolo to keď Zuzana oznámila dievčatám, že by mohli ku nej dôjsť. Koza ako vždy to nemohla rozoberať cez prestávku, ale cez hodinu. No tak čo na chémií, ktorá ju bavila ako posledná z posledných predmetov. "Počuj Silvi. Vás pozývam aj s Kaťou čo nedojdete v Sobotu ku mne bo mám predsa..." "Narodky, áno viem moja milovaná! A samozrejme rada prídem." skočila jej do rečí Silvia. "Vďaka, že si nezabudla" zasmiala sa Zuzana. "Zuzi kukni hen na Ľuba.. zase sa špára v nose ceruzkou.. Bože ako to ten chalan robí?! Dokelu povedz, že to čo som videla sa mi len zdalo! Že to neolízal!", dopovedala Silvia a keď Zuzana videla jej znechutený výraz, stalo sa to, že sa začala tak smiať že si to všimli všetci. Dokonca aj tí čo zaspali. Aj tí čo tam ani neboli. A tu bol ten kameň úrazu. Naše milé divožienky sa pobrali k tabuli. "Kto sa to zase baví? Á no samozrejme Zuzana a Silvia! Že ja vôbec niečo hovorím!" zvrieskla chemikárka. Za Zuzanou sa ozvalo len tiché zamrmlanie no predsa zreteľné. "No tak načo hovoríš? Aj tak to nikoho nezaujíma ty krava!" Bol to jej spolužiak Robo ktorý statočne okupoval poslednú lavicu za ňou. Zuzana sa opäť zasmiala no teraz to bol len obyčajný úškrn. No aj ten vyprovokoval učiteľku. "Dobre Zuzana poď k tabuli prvá!" Silvia zbledla keď jej došlo že to ,prvá, znamená, že niekto bude nasledovať a že ten niekto bude ona. Zuzana prešla k tabuli. Dostala jeden vzorec, ktorý vypočítala s menšími problémami no dostala za 2. Spokojne si sadla späť. Druhá šla teda Silvia, ktorá vedela tak akurát veľký prd. Zuzana jej našepkávala ako len mohla no Silvia mala aj tak za 4 a to len preto že hodila smutný xicht, ktorý na chemikárku zázrakom zabral. Asi sa konečne dobre -krava jedna- vyspala. Silvia na rozdiel od Zuzany neodišla od tabule spokojne ale skôr utiekla a hodila na svoju spolusediacu vražedný výraz. Silvia to na koniec prežila a všetko dopadlo vcelku fajn.
Na obed Zuzanin najneobľúbenejší tekvicový prívarok, ktorý samozrejme akurát tak rozprplala.
Cestou domov trúba narazila do akého si človeka. Bola taká hladná, že jediné čo zaregistrovala boli jeho krikľavé zelené tenisky a jednoduché slovíčko ,prepáč, ktoré sa vydralo z jej úst no hlas jej prišiel aj tak cudzí. Pri tej myšlienke ju zamrazilo. Človek povedal len "To je v poriadku" a každý z nich si šiel svojou cestou. Zuzana sa predsa len pristihla ako premýšľala nad jeho vôňou. Obzrela sa. No jeho nikde.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
lucpuc69
28. 2.febuára 2012 20:24
Ak sú tam nejaké chyby tak sorry len prosím povedzte či vás zaujal obsah. Páčilo sa vám to?
Napíš svoj komentár