Síce sa už nevráti, no ostáva v Našich ♥-čkach :)

V jednej obyčajnej dedinke žil neobyčajný chlapec. Volal sa Peťko. Už od malička nemal núdzu o kamarátov. Aj ja som bola jeho kamarátka. Bola....
Dá sa povedať, že to bol taký moj sused cez záhradu Nemali sme od seba ďaleko. Často sme sa vídali a ako malí sme sa spolu aj každý deň hrávali pred našim domom. Každé kazdučičké leto sme trávili všetci ako jedna veľká partia. Vždy večer sme spolu vyrazili vonku na naše obľúbené miesta. Ktoré to boli? Tie najvšednejšie, no pre nás tie najčarovnejšie. Plné spomienok. Nasiaknuté neuveriteľným množstvom zážitkov.
Ako som spomínala, ešte ked sme behali v dupačkách sa naše cestičky spojili. Hranie skrývačok v parku bolo neodmysliteľnou súčasťou nás. Každý jaždučičký večer. Ten istý park, tá istá hra, tie isté skrýše. Aj keď sme sa stále skrývali na tie isté miesta, neomrzelo nás to. No po čase tieto detské hry vystriedali iné. Stále sme v tom lietali spolu . Vo všetkom. A kto tvoril našu partiu? ? No, vedela by som to aj menovať, len sa bojím, že na niekoho zabudnem. Tak to radsej bude len naša partia a hotovka.
No pokračujem v Peťkovom príbehu ďalej. Vlastne som takmer ani nezačala. Už odmala ako poriadny chalan mal sklon k futbalu. Uuuuuužasný futbalista Ten najlepší, o tom niet pochýb. Samozrejme ten futbal sme začali hrávať spolu.
- Lucia prihraj!
- Kľučka, kľučka..!
- Strieľaaaj!
- Goool! Parada Peťo ale sme im dali, čo?
Aj keď naše zápasy nekončili stále výhrou, zaslúžene sme si stále zabehli aspon na kofolku. Veď sme tvrdo makali. Bola to naša zaslúžená odmena. Jedna z mnohých.
Aaaach, koľkokrát som sa vďaka Peťkovi váľala po zemi. Pri basketbale mal stále navrch. Bol vysoký, mužný, silný, priebojný a šikovný. Proti nemu som teda nemala šancu. Jedného dňa sme takto spolu hrali basketbal. Obaja sme šli po jednej lopte, pretože sme neboli v rovnakom tíme. No a, čo sa samozrejme musel stať, nabúrali sme do seba v plnej rýchlosti. Peťo si to samozrejme hneď neuvedomil, kedže on bol takmer nezraniteľný. Alebo lepšie povedané, moje telo nebolo stavané tak, aby ublížílo tomu jeho Náraz si všimol, až ked som ja letela 3 metre vo vzduchu a potom som sa ešte ďalšie dva kotúľala po zemi.
-Lucia! Žiješ?
Zneli jeho slová ked ma "dobehol" dvoma krokmi. Prijala som ponúkanú ruku a on ma s nevídanou silou jednou rukou hneď dvihol zo zeme, až som na moment mala nohy vo vzduchu. Rýchlo som sa otriasla a potom sa na mne len smial. Ospravedlňoval a smial. A aj ja som sa smiala Veď som si nič nezlomila tak čo budem plakať ni nie?
To bol náš Peťko. Postupne jeho futbalová kariéra nabrala na intezite. Prebojoval sa do veľmi kvalitných tímov. Hral za futbalový tím v Kechneci aj v Košiciach, bol výborným brankárom. Bol...
Čo sa vlastne stalo s týmto úžasným chlapcom? S tým, čo mal všetko pred sebou, život naň ho ešte len čakal? S tým vtipným Peťkom, ktorý neváhal pomôcť ani sekundu keď sme ho poprosili, s tým Peťkom, ktorý keď som spadla rýchlo ma dvihol, otrepal mi zadok a kráčali sme spolu ďalej?


Bol Nový Rok. 1.1.2009. Všetci sme ešte mali super náladu z večera. Celí sme ho strávili spolu ako sa na správnu partiu patrí. O polnoci sme si zaželali ŠŤASTNÝ NOVÝ ROK. No táto super nálada nás práve toho 1. rýchlo prešla.
-Crrrrrrr!
- Prosím, Lucia.
- (fňuk fňuk) Peťko zomrel! ! (vl. to bol poriadny plač. Žiadne fňukanie )
- Prestaň, nerob si zo mňa srandu! To nie je možné, to sa nemohlo stať.
...Nie nemohlo sa to stať, ale stalo sa. Peťko mal 14 rokov, keď zomrel. Keď nás navždy opustil. Keď nás tu nechal bez toho, aby sa rozlúčil. Jednoducho sa mu zastavilo ♥-čko a tie naše tu ostali biť preň ho. Čo povedala pitva? Aritmia srdca- bežná choroba profesionálnych športovcov. A to Peťko bol. Profi športovec. Náš najlepší..náš futbalista...náš Peťko. Nebudem písať aký hrozný bol pohreb. To si snáď vie každý sám predstaviť.
No čo bolo na tom krásne? Bolo to to, ako sme ho všetci na tejto poslednej ceste odprevadili. Bolo nás tam nespočetne. Prišli celé futbalové tímy, všetci kamaráti i tí, s ktorými sa poznal len chvíľku. Tí, ktorí o ňom len počuli. Tí ktorí ho mali radi, ktorí mu boli ako rodina. A ani tá tam nechýbala. V takej chvíli nenájdete slová, ktoré by zmiernili túto bolesť. Nedá sa to. No my sme v sebe našli kúsok Peťka. Ten nemalý kúsok, ktorý vložil do každého z nás, ktorý nám ho bude navždy pripomínať a ktorý nám nedovolí zabudnúť. Peťko, CHÝBAŠ ♥

Ten čas, čo tu bol s nami, premenil na jednu úžasnú rozprávku. ĎAKUJEME

 Rozprávka

26 0 0 0 0

Komentuj

17 komentov k blogu