Zdá sa mi, ako by som dlho spal,
no teraz sa prebúdzam.
Pomaly rozrývam zem vôkol seba
a moje prvé lístie slnečné lúče vstrebá.
Prvý nádych, výdych, prvý pohľad na svet.
A aký som len pekný. Takého pekného kvietka
tu hádam ani niet.
Minúta za minútou, hodina za hodinou.
Prežil som jeden deň a prežijem aj noc,
hoc´ ešte neviem akú má moc.
Pomaly ma začína obklopovať tma.
Slnečné lúče ma už nehladia.
A ako sa mi len chce spať!
No môžem? Nič sa mi nestane?
Chcem zastaviť to v sebe váhanie!
Ale spánok je mocnejší ako ja.
Ja zaspávam a on vyhráva.
Moje obavy boli neoprávnené.
Ráno badám, že viac trčím zo zeme.
Teda je to dobré a nemám sa noci prečo báť.
A z toho ako rastiem, sa môžem len radovať.
Takto to ide pár krásnych dní.
Už nie som pekný, ale nádherný.
Mám žltú hlávku aj lístie krásne,
len nech moja krása nevyhasne.
Priateľov nepotrebujem, vystačím si sám.
Nemám kamarátov, no krásu mám.
Dni opäť utekajú a so mnou sa niečo deje.
Jedno ráno sa nadýchnem a...Och!
Strašná ostrá bolesť, div mi neostali stopy po nožoch.
Pri každom nádychu sa tá bolesť prinavráti.
Má to byť koniec? Nie! Začiatok!
Ja umieram! A trpím! A zaplavuje ma smútok.
Prečo ja? Veď najkrajší som bol!
Bol som sám a sám aby som si teraz pomohol.
No dá sa to? Už aj lístie mám akési čudné.
A na zemi vidím vlastný lupienok.
To utrpenie! Tá bolesť! Tie nože!
Tu je len jeden liek. Len smrť mi pomôže.
A tá prišla. Nedala na seba dlho čakať.
A narcis stihol poslednýkrát zaspať.
Báseň
Komentuj
4 komenty k blogu
1
berenika
14. 6.júna 2009 13:30
všetky tvoje básne sú veľmi pekné .. sú úprimné a majú zmysel
Napíš svoj komentár