,, Rose, čo sa stalo ? Si totálne biela. Je ti zle ? "
Čo sa to, dopekla, stalo? Oscar s Claire pôsobili pokojne, iba Oscar bol trocha vystrašený z môjho výrazu. Nikde ani stopy po zranenom študentovi a aj všetci ostatní sa tvárili, akoby sa nič nestalo. Tomu , čo sa odohralo pred pár minútami, som absolútne nerozumela.
,, Oscar, čo to bolo? Ten poranený študent na zemi? Je v poriadku ? " Musela som sa spýtať, i keď som tušila, akú odpoveď dostanem.
,, Rose, čo to melieš ? Aký študent ? Rose, si v pohode ? Nechceš , aby som ta odprevadil domov alebo ta zaviedol do nemocnice ? Vyzeráš na dobrý kolaps."
Videla som, že Oscar má naozaj starosť, ale ozvala sa Claire a s kľudným výrazom v tvári ma vzala okolo pásu a viedla hore do izby. Oscar zostal dole s rovnakou farbou, akú som mala ja. Vie niečo o tom, čo sa odohralo ?
,, Povieš mi , prosím ťa, čo si tam dole videla ? Vyzerala si, akoby si zazrela mŕtvolu a už je ti lepšie tak spusti... Prosím ťa. "
Claire vôbec nevyzerala ustarostená, jej tvár bola naozaj pokojná . Veď nemá ani najmenší dôvod si robiť ťažkú hlavu z predchádzajúcej situácie. Rozhodla som sa , že jej poviem všetko , čo som videla.
,, Ja neviem, čo sa stalo. Videla som, ako sa všetci rozbehli von a v tej istej sekunde som uvidela jedného študenta ležať na zemi v kaluži krvi kúsok od nás. Oscar povedal, že nedýcha , ale srdce mu bije a že ho vezmú do nemocnice. A pamätám si ako som vykríkla hrôzou.. To je všetko. "
,, Vykríkla? Vôbec si nekričala, Rose. "
Čože ? Čo sa tam, dofrasa, udialo ? Znova mi zostávalo zle, tak som tú myšlienku potlačila, nemôžem tu predsa skolabovať a pokaziť Tomovi oslavu.
Claire už vyzerala inak, bolo vidieť, že premýšľa a .... Má strach ? Obavu ? Pozrela sa na mňa očami plnými strachu z pr mňa neznámeho.
,, Clairen , nechajme to tak. Asi som upadla do nejakého tranzu a opäť sa mi ukázala nejaká hlúposť. Stávalo sa mi to, keď mi zomrel ocko a teraz to niekedy príde znova. Zahoďme to za hlavu a poďme dole k ostatným. Určite nás už hľadajú.
Claire ma poslúchla, postavila sa veľmi pomaly, vyzerala teraz, ako by upadla do nejakého hlbokého šoku. Niekoľko minút dokonca ani nemrkla.
,, Si v poriadku ? Cítiš sa dobre ? Môžeme tu zostať , ak chceš. "
,, Nie , som v pohode. Ideme dole."
Schádzali sme dole po schodoch, keď nás Oscar zazrel. Nespustil zo mňa oči. Bolo vidieť, že je stále rozrušený, ale vyzeral omnoho lepšie, ako keď sme od neho odchádzali. A na moje prekvapenie sa na mňa usmial tak krásne, ako nikdy predtým. Takmer sa mi podlomili kolená.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár