Práve sme prechádzali obdobím, kde sme mali nejaké nejasnosti medzi sebou. Je jasné, že som to chcela vyriešiť, tak sme začali všetko rozoberať. Ale netušila som ráno, že mi spôsobi len plač a že sa s ním baviť už asi ani nebudem. Totiž Tulimu, bolo všetko jedno ohľadom mňa, áno, bola som preňho jednu dobu našeho BFF kamrátstva najlepšiou babou na svete a tak. Ale včera mi napísal, že všetko ohľadom mňa je mu už úplne jedno a obviňoval ma z niečoho, z čoho je on sám na vine. Tuli je taký, že si nevie priznať pravdu tak nakoniec sa nič nevyjasnilo, priam všetko sa zhoršilo. Stratila som najlepšieho kamaráta. tu je naša fotka, ešte ked sme boli naj kamaríti-6mesačne BFF
Všetci tí, čo s nami chodili von sú niekde preč a ja som mala ako každý iný človek to niekomu povedať. Prihlásil sa môj kamrát Ľuboš. Začali sme konverzovať a ja som mu o všetkom povedala. Snažil sa mi pomôcť, aby sa mi s Tulim zase cesty spojili, ale po piatich minútach plaču som to už odmietala, však je mu to je jedno.
Bola som Ľubošovi vdačná, pretože snažil sa mi nejako pomôcť. Pravdaže som mu to chcela vrátiť nejak a on mi na to napísal, že jeho nikto nepochopí, kedže pred pár mesiacmi mu zomrel otec a že ľutuje to, že ked bol malý nehral s nim futbal či basketbal, a ked vidí niekde na ulici či hocikde inde otcovskú lásku je mu všetko ľúto a má pocit samoty.
Chcela som sa nejak vcítíť a na to som ja začala rozmýšľať, že kto všetko mne zomrel. Vlastne, že ja som v živote nebola na pohrebe. Ako mi všetci vravia, mám vraj veľmi veľa kamrátov, ale nikdy mi ani jeden nezomrel a som za to vdačná. A ked sa mi slovo rodina vždy povedalo, tak ma napadla len mama, otec, babka, a niekedy starí rodičia z ocovej strany. Ostatní z rodiny bud nemám v láske, alebo som s nimi v nie moc dobrom kontakte. Vážim si každého z rodiny až potom som si spomenula na môjho deduška, ktorý zomrel pred 13nastymi rokmi. Po tvári začali mi tiecť slzy, zacitíla som tu jeho lásku na srdci. Totiž s deduškom som strávila KAŽDÝ deň od môjho narodenia až pokým nezomrel, vtedy som mala 2 roky. Veľa ľudí mi vravelo, že vždy ked odchádzal odo mňa som ra a ra. Ako som mohla revať ked mi bolo oznámené, že už ho nikdy neuvidím??Sama neviem. Totiž on bol a bude ten, čo ma vždy porozumel, čo ma vždy rozosmial a vždy on bude ten, kto mi bude najbližšie. Nikto sa mu nidky nevyrovná.
Ako som už spomínala strávila som s ním každý deň pokým neumrel a je mi ľúto, že si z toho nič nepamatám. Niet fotiek ani neviem ako vyzeral, ale na srdci mi toho veľa zostalo. Nikdy som si nič neuvedomovala ked sa o mojom deduškovi vyprávalo, nikdy som si neuvedomovala, čo som mala na srdci, ale vždy moja túžba sa bola vrátiť spať a niečo si zapamätať a spoznať ho..
Ale včera som spoznala to, čo doteraz pre mňa bolo nespznané, to čo je mi tak ľúto a kvôli čomu som včera plakala skoro tri hodiny pokým som nešla babke na obed. To, čo u mňa bude vždy dominovaťa a to je deduškova láska
Denník
Komentuj
2 komenty k blogu
1
petronellka
10. 7.júla 2008 10:36
neboj...ak ste s Tulim boli{ste} taki dobri kamarati,urcite aj nadalej budete..toje len nejake nedorozumenie..da sa to doporiadku ..uvidis...
2
...stalo sa mi nieco podobne...mala som(mam) najlepsieho kamarata, boli sme si strasne blizki, hovorili sme si vsetko, bolo to proste uzasne...ale potom sa stala jedna vec a prestali sme sa spolu bavit, nerozpravali sme sa spolu 4 mesiace a to sme spoluziaci...nakoniec prisiel za mnou a vsetko sme si vyjasnili...a je to este lepsie ako predtym, chodime spolu uz skoro rok...takze si myslim, ze ked sa mate naozaj radi, ci uz kamaratsky alebo inak tak sa to da urcite doporiadku, pretoze na kamaratov sa zabudnut neda...
Napíš svoj komentár