Krivé svedectvo (1. Kapitola)

"Takže, ako dlho sa s obžalovaným poznáte?"
"Už päť rokov."
"Máte s ním dôverný vzťah?" Sudkyňa Flanelová si zopäla ruky a položila si na nich bradu. Podľa jej pokojného hlasu som usudzoval, že má dobrú náladu. Mohlo by to hrať v náš prospech.
"Nepovedal by som, že dôverný. Skôr taký, hmm, pracovný." Ralph, hlavný svedok pojednávania, si pošúchal čelo. Krátke pramene hnedých vlasov mu padali do očí. "Sem tam sme si vyšli na pivo, golf či tenis."
"Viedli ste iba formálne rozhovory, alebo ste sa aj jeden druhému zdôverovali?"
"Väčšinou sme sa zhovárali o obchodných záležitostiach, klientoch a tak. Nikdy sme neviedli intímnejší rozhovor. Teda," odmlčal sa, "až do nášho posledného stretnutia."
Sudkyňa sa predklonila. "Čo konkrétne vám povedal?"
"Pár detailov o tej noci." Letmo na má hodil pohľad. Prosebne som pokrútil hlavou.
"Prosím vás, mohli by ste byť konkrétnejší, pán Beneth?"
"Isteže. Bolo to presne Dvadsiateho piateho šiesty, okolo pol deviatej, keď sme sedeli v miestnej krčme. Tuším to bola sobota. Alebo ne..?"
"Bez zbytočných omáčok, prosím!"
"Fajn." Ralphovi pohrával na tvári provokačný úsmev, keď začal sudkyni objasňovať, čo som mu vraj v ten večer povedal. "Tvrdil, že niekoho zabil. Všimol som si, že bol celý večer nervózny, no toto by mi v živote nenapadlo. Vraj mu niekto skrížil cestu, tak.."
Päste som zovieral od prívalu hnevu, ktorý sa ma náhle zmocnil. Vyskočil som zo stoličky a zakričal.
"Klame!"
"Ticho, obžalovaný!" Rázne ma okríkla sudkyňa. Henrey, môj advokát, ma potiahol za rukáv modrej, poctivo vyžehlenej košele, aby som si sadol. So znechuteným výrazom som ho poslúchol a usadil sa na nepohodlnej stoličke.
"Pokračujte." Požiadala ho sudkyňa.
"Netušil som, o kom hovorí. Nechcel mi to povedať, len ma prosil o radu."
"Ako ste reagovali?"
"Nuž, ako by ste reagovali vy? Hľadel som na neho s vyvalenými očami a nezmohol som sa ani na slovo. Priznávam, ako obchodník som mal veľa trikov v rukáve, no na toto som bol aj ja krátky."
"Takže nepopierate, že ste mu chceli pomôcť?"
"To som nepovedal. Nie som síce najpodstivejší, no v takomto ohavnom čine by som ruky k dielu určite nepriložil!"
"Presne tak ste to naznačili." Na sudkyninej tvári sa objavil záujem.
"Nemožné. Prosím vás, nechytajte ma za slovíčka." Na chvíľu som na Ralphovi uzrel stres. Nepatrne sa mu chveli ruky.
"Námietka!" Henrey sa postavil so zdvihnutou rukou, ako by sme boli v škole a čakal, kým ho sudkyňa vyzve k slovu. Kývla hlavou a on začal.
"Drahý pán svedok ak dovolíte, sme na súdnom pojednávaní. Ste vypočúvaný, takže je logické, že všetky vaše slová sú zaznamenané a berú sa do úvahy s maximálnou dôverou." Prekrížil si ruky na prsiach. "Začnite sa vyjadrovať presne, ak nechcete byť zažalovaný za krivú výpoveď."
Sudkyňa sa na Henreyho slabo usmiala. "Námietka sa prijíma."
"Ďakujem." Henrey sa mierne uklonil a spokojne sa zvalil na stoličku, až zaprašťala.
Ralph poslušne prikývol. "Chápem a ospravedlňujem sa."
V miestnosti začalo byť dusno. Cítil som na sebe mamin, babkin a sestrin pohľad. Otec sa na mňa, ako vždy, nedíval. Veď ako by sa mohol pozerať vrahovi ptiamo do očí, ktorý je jeho vlastným synom?
"Ako by spravil snáď každý, začal som sa ho vypytovať na podrobnosti. Vedel som, že sa do toho nemám miešať, no moja zvedavosť bola silnejšia. Napokon som sa dočkal nejakých odpovedí. Tvrdil, že telo zakopal v lese, neďaleko tej schátranej poľovníckej veže. A ako iste viete, telo sa tam skutočne našlo. Vraj mal ten chudák prebodnutý hrudník a oškretú hlavu. Je tak?"
"Správne. Pravdepodobne bol omámený tupím predmetom." Doplnila ho pani Flanelová.
"To je lož!" Znova som vykríkol, no tentokrát som zostal sedieť.
"Mám vás nechať vyviesť, pán Stenley?!" Právnička sa postavila. "Nebojte sa, príde rad aj na váš výsluch, no teraz má slovo pán Beneth!"
Zakrútila sa mi hlava. Nevedel som či je to z vydýchaného vzduchu, alebo z prívalu toľkých lží, ktoré ma fackovali rovno do tváre.
"Spočiatku som si myslel, že si zo mňa strieľa, no na druhý deň som pozeral správy a ..." odmlčal sa, "...dal som si dokopy súvislosti."
V hlave mi neprestajne dunelo, až som sa musel napiť. Zrazu, celkom nečakane, sa otvorili dvere do pojednávacej miestnosti. Vošla dnu akási žena.
"Mám námietku, paní sudkyňa! Neviem čo vám tento chlap stihol natárať," úkosom sa na Ralpha pozrela, "no sú to lži!"
Ladne nacupitala do miestnosti, rovno pred svedecký stôl. Bola vysoká, na čom mali podiel kotníkové čierne čižmičky a štíhla. Dlhé červené zvlnené vlasy jej jemne padali na chrbát a jej výrazné zelené oči mi prenikli, sťa roentgen, až do mozgu. Pôsobila zdravo sebavedomo a hrdo.
"Kto ste, a ako sa opovažujete prerušiť pojednávanie?!" Sudkyňa na ňu vyštekla, až jej na spánku vyskočila žilka.
"Nie je dôležité kto som. Ale iste vás bude zaujímať moja výpoveď." S hlasným klopkaním prešla k môjmu stolu a ukázala na mňa prstom s červeným nechtom. Čierny kabát sa jej pri chôdzi jemne vlnil.
"Tento muž, ktorého ste kruto a bezcitne uväznili, je nevinný!" Všimol som si, ako otec zvraštil čelo a pošúchal si bradu. "Je to tak," pokračovala, "je nevinný! Žiadam vás, aby ste ho pustili!"
"Akým právom, mladá slečna, ste sa opovážili? Viete vôbec o tom, že je zakázané prerušovať pojednávanie?" Ralph sa na ňu zaškeril pretože videl, ako sudkyňa jeho slovám prikyvuje.
"A vy viete, že klamať sa nepatrí?" Skrížila si ruky na prsiach. Zrazu sa ku mne naklonil Henrey a pošepkal mi do ucha: "Kto je to dievča?"
"Netuším." Odvetil som mu takisto stíšeným hlasom.
Červenovlasé dievča sa na nás dívalo, ako by nás počulo.
"Takže aby ste boli v obraze, predstavím sa vám. Volám sa Melody Sparksová a som dcéra zavraždeného."

 Vymyslený príbeh

3 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu