PRIATEĽ je ten, kto ťa dokonale pozná a predsa ťa má stále rád

Chýba mi živá kamoška. Nebojte sa, nikto neumrel...len moje kamošky sa presunuli v priestore, jedna dokonca na druhý koniec zemegule. Žije na Novom Zélande už pekných pár rôčkov, odsťahovala sa tam nekompromisne za mamou. Býva na Južnom ostrove v domčeku pri mori. Vo vedľajšom domčeku býva jej otec, ktorý sa tam prisťahoval za ňou...Už tam chýbam len ja!


Dôvod, prečo nie som s ňou, s mojou najlepšou kamoškou z detstva, nerozlučnou, drahou a nenahraditeľnou...je jazyková bariéra. Nie som schopná naučiť sa po anglicky dokonale, aby som mohla žiť v anglicky hovoriacom štáte. Mám nejaký skurvený blok...asi za trest, aby som musela zhniť tu.
Učila som sa poctivo angličtinu niekoľko rokov... môj priateľ by neváhal zdupkať do teplých krajov hneď, ale nedalo sa.
Moja angličtina sa nezlepšila ani pobytom v Amerike, Anglicku alebo Škótsku. Nerozumiem, keď na mňa rýchlo hovoria, hlava sa mi zatvorí a ja vnímam len šum. Skúšala som učenie pomocou CD-čiek, zbytočne.
Blok som neprerazila.


Vrátim sa k pointe. Chýba mi kamoška. Veľmi.
Chýba mi spriaznená duša ženského rodu. Žena, ktorej môžem o sebe porozprávať všetko, nemusím si dávať pozor na slová, slovnú zásobu plnú vulgarizmov a príbehy plné neskutočných udalostí, ktoré vyznievajú absurdne, bohužiaľ sú však pravdivé.
Príbehy o svojej nepodarenej rodine, v ktorej som biela vrana.
Teraz si pomyslíte, čo to môže byť za rodina, kde som JA biela vrana...a máte pravdu.
Hanbím sa za svoju rodinu, plnú závislákov. Hanbím sa za pretvárku a veľké Egá, za negativizmus, ktorý ma ťahá ku dnu celý život a zúfalo sa mu bránim.


Kamoška ma dokázala vždy pochopiť a čo viac, má ma úprimne rada.
O tom som nikdy nepochybovala, ja, čo o sebe pochybujem stále, čo som vo vnútri presvedčená, že si veľa vecí nezaslúžim, keď sme v rodine všetci takí zlí.
Ja som ju ľúbila rovnako silno...a keď odišla, zlomilo mi to srdce. Pociťovala som tú istú bolesť a zúfalstvo, akú žena cíti, keď ju opustí muž.
Paradoxne, muži ma neopúšťajú...kamošky áno.


Ďalšia kamoška, milá osôbka, žije síce iba 150 km odo mňa, na bežnú dennú komunikáciu je to dosť. Chýba mi len tak vybehnúť v teplákoch na kávičku a pokecať o všetkom možnom, čo mi slina na jazyk prinesie.
Od nadávania na frajera počnúc, cez radosť zo psíka alebo z cestovania, po moje experimenty s trávou, alebo výstrelky na techno-party, kde som lietala v kožušinkovom odeve na mega-vysokých podrážkach.
Nemám sa s kým porozprávať o svojich šialených nápadoch a zlosti na Boha...za to, že mi zobral všetko, čo mi bolo v živote najdrahšie.
Nemám sa s kým porozprávať o zúfalstve a strachu, čo ma občas zaplaví, ani sama neviem prečo.
Nemám sa s kým porozprávať o starom oblečení, ktorého sa nedokážem zbaviť, lebo je súčasť mojej minulosti a bojím sa, že keď ho dám preč, nič mi už nezostane.
Len holá koža. Nechcem ísť s kožou na trh.


Chýba mi kamoškin chápavý pohľad, jej zvonivý smiech a to, ako krásne znelo z jej úst, keď mi hovorila: Kori.
Nikto to nedokáže povedať tak pekne ako ona.
Moja kamoška.
Ďaleká, vzdialená a predsa môjmu srdcu taká blízka. Vzácna žena, športovkyňa, umelkyňa, múdra, sčítaná, chápavá. So zmyslom pre humor.
Najnovšie zachraňuje bláznivých Kiwi-Zélanďanov na mori v ich miestnom Bay-watchi. :o)
Píšeme si často, tak často, ako sa dá.
Obe kamošky ma podporujú na diaľku v mojich aktivitách, poctivo čítajú moje výplody.
Neviem, čo by som si bez nich počala.
Moje kamošky, spriaznené dušičky, mám Vás rada z celého srdca !
Ďakujem Vám.

 Vyznanie

8 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu