Koniec neznámych... 2.

Rubeli medzitým sedel na lavičke a hlavu mal preplnenú myšlienkami a otázkami, ktoré ho v poslednej dobe takmer neustále ťažili. Cintorín bol v týchto hodinách už dávno prázdny. Väčšina ľudí sa i tak bála sem vkročiť. Vraj je to tu staré a nebezpečné, ale tiež sa vravelo, že tu straší. Táto noc bola jedna z tých chladnejších, kedy nebo zatieňovali obrovské, hrozivo vyzerajúce oblaky a fúkal nepríjemne mrazivý vietor, ktorý sa dostal i pod najteplejšie svetre, bundy a kabáty. Listy vo vetre šumeli a spolu s ostatnými zvukmi mesta, ukladajúceho sa k spánku, vytvárali smutnú večernú symfóniu. Listy v tejto dobe menili svoju farbu a vo veterných dňoch boli parky zaplavené týmto farebným dažďom. Pozrel na jasný mesiac pred sebou a vzdychol si. Stále bol sám. Nemal ani rodinu, ani priateľov. Už od skorého detstva sa túlal v uliciach a za ten čas mal už prebádané každé jeho zákutie. Poznal všetky dobré skrýše pred políciou i pred nepriaznivým počasím. Jedinou náplňou dní okrem bežných potrieb bola iba jeho práca. Avšak... dalo by sa to nazvať prácou? Vlastne nie. Mohol by použiť viacero výrazov, ale slovo práca sa k tomuto veľmi nehodilo. Vedel, že to, čo robí nie je správne, ale akosi sa už nemohol ubrániť. Čo začal, to si aj dokončí. Nevybral si práve najlepšiu životnú cestu, ale mohlo mu to byť jedno. Aj tak už vlastne nemal dôvod žiť. Život je boj a ulica ho naučila bojovať kruto a neúprosne. Nepoznal súcit a nevedel odpúšťať, ale nemohol za to. Nikto ho to totiž nenaučil. Poznal pojmy matka a otec, ale nikdy nemal nikoho, koho by mohol nazvať rodičmi. Prečo ho opustili, keď ich potreboval? Vari nemohli? Čo sa s nimi stalo? Žijú ešte? Kde sú teraz? Jeho myšlienky prerušil naliehavý výkrik z neďalekého rodinného domu. Obzrel sa tým smerom. Za vysokými náhrobnými tabuľami a starým masívnym kamenným múrom boli zreteľne vidieť plamene, ktoré pohlcovali starý rodinný dom, stojaci niekoľko desiatok metrov od cintorína. Usmial sa, ale vzápätí mu ten úsmev na tvári zamrzol. Spomenul si na ňu. Na jediné dievča, ktoré mu nebolo úplne ľahostajné. Volala sa Tesa. Vysoké tmavovlasé dievča, ktoré mu raz prišlo do cesty. Nevyzeralo ako ostatné a nedalo sa tak ľahko odbiť. Naučilo ho zhovorčivosti. Veril jej. A to bola tá chyba. Oklamala ho. Chcela mu to síce vysvetliť, no on nepočúval. Zaprisahal sa, že s ňou už nikdy neprehovorí. Chcel, aby trpela, presne ako on. Chcel, aby zomrela. Nemyslel však, že sa to tak skoro stane skutočnosťou.

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu