„Keď ja neviem Julli...“ začala s vysvetľovaním, ale kamarátka ju prerušila:
„Čo nevieš? Počúvaj ma. Pôjdeš a bodka. Nemienim sa tu s tebou teraz dohadovať. No ako?“
„Dobre teda. Že si to ty, tak idem. Sľubujem.“ odpovedala napokon.
„Fajn. Prídeme po teba asi za polhodinu. Tak sa maj Luna.“
„Ahoj.“ rozlúčila sa a ukončila hovor.
Julli je tvrdohlavá a keď si niečo zaumieni, urobí všetko, aby to dosiahla. Prečo jej len sľúbila, že príde? Nemohla by to ešte nejak zrušiť? Veľmi sa jej nechcelo.
„Neblázni. Nechceš ju predsa sklamať. Pôjdeš a hotovo!“ povedala si sama pre seba, vyklonila sa z okna a zahľadela sa na pochmúrne mesto zahalené v tme. Na oblohe jemne blikalo zopár hviezd, v diaľke sa mihotali svetlá áut, ulice osvetľovali pouličné lampy, ale najjasnejší bol mesiac. Dnes bol spln a nebo žiarilo všetkými odtieňmi tmavomodrej a striebornej farby. Znamenalo to koniec, presne ako nov znamenal začiatok. Bola to konečná podoba mesiaca, lebo väčší a nádhernejší už nebude. Dosiahol vrchol a teraz bude z jeho krásy ubúdať, až pokiaľ sa nedostane opäť na začiatok. Stále dokola opakujúci sa cyklus. Aj ročné obdobia sa neustále opakujú, ako aj jej stereotypný život v posledných rokoch. Po dokončení strednej školy strácal nápaditosť, zábavu a stávala sa z neho už len každodenná rutina. Julliana s Katrinou si o ňu už dlhšie robili starosti a ona to vedela. Vyčítala to z ich pohľadu, gestikulácie, mimiky, slov, ktorými sa ju snažili nenápadne potešiť a povzbudiť. Ona však vedela, čo cítia a čo ich trápi. Už odjakživa sa dokázala vcítiť do pocitov druhých ľudí. Snažila sa pomáhať, ale nie vždy to išlo. Je jej empatia dar alebo prekliatie? Nevedela odpoveď, no pravdepodobnosť jednej či druhej možnosti sa prikláňal na tú či onu stranu vzhľadom na jej psychické rozpoloženie a aktuálne zmýšľanie. Názory sa striedali čím ďalej častejšie. Raz si však bude musieť odpovedať na túto i na ostatné otázky. Raz bude presne vedieť, čo odpovie. Nebude už musieť premýšľať, bude si úplne na sto percent istá. Raz. Kedy to však bude? Náhle ju zaplavila vlna hnevu a udrela päsťou do okenného parapetu, ktorý vydal praskavý zvuk a ostala v ňom prasklina tvarom pripomínajúca kríž, ktorého najdlhšia časť sa nepravidelne stáčala do písmena S. Prezradí jej konečne niekto, načo je vôbec na tomto svete? Ktože ju sem povolal? Prosila sa ona niekoho?
Blog
Komentuj
10 komentov k blogu
1
1ivanushka1
15. 11.novembra 2010 20:28
krásne napísané
2
fiiha jedno nie je dokončené a už sa začína druhé? no snáď v tom nebudeme mať zmätok
3
@1ivanushka1 ďakujem @loveistheanswer no.... však... toto už mám dávnejšie napísané.. kúsok tak .... som sa nudila.. a neboj zmätok nehrozí
7
práve že čítala a preto ma to pomýlilo
mám mu povedať nech si prečíta ?
mám mu povedať nech si prečíta ?
8
nie.. prosím nie.. ked toho budem mať viac... potom mu to ukážem
Napíš svoj komentár