Tichá melódia klavíra (11.časť)

"Vieš ako sa v poslednej dobe rodičia takmer neustále hádajú. Minule som prišla domov a oni" pri týchto slovách som sa takmer rozplakala" na seba kričali. Jeden na druhého. Obviňovali sa navzájom. A hovorili také veci..."

Ďalej som nemohla. Náhle som sa rozplakala. Celé telo sa mi roztriaslo.
Rišo bol v tú chvíľu pri mne a objal ma.
Zmohla som sa len na jedno prosté "ďakujem".
Držal ma a utešoval, až pokým som sa neprestala triasť. Snažila som sa pomedzi slzy pokračovať vo vysvetľovaní:

"Tak som hodila tašku na zem a rozutekala sa. Nechcela som ich počúvať. Chcela som byť sama. Nepozerala som sa, kam bežím. Pravdupovediac, plakala som, takže sa toho moc vidieť ani nedalo. A... ja neviem, jednoducho som zakopla. Myslela som, že dopadnem na zem, ale nestalo sa tak. Spadla som na nejakého chalana. A bolo tam aj jedno dievča. Očividne jeho dievča. Začalo na mňa kričať a ja som sa zľakla. Bála som sa toho, čo som mu spravila svojou neopatrnosťou. Preto so čo najrýchlejšie utiekla. Bežala som ako sa dalo. Nevnímala som, kam. Len som chcela byť od všetkého čo najďalej. Je mi ľúto čo sa stalo. Ja... nechcela som.. naozaj ..."

Prerušil ma nový príval sĺz. Môj braček ma pevnejšie stisol a pohladil po vlasoch. Zachoval sa úžasne, akoby mi čítal myšlienky. Akoby presne vedel, čo teraz potrebujem: objatie a oporu.

"Neplač sestrička. Bude to v poriadku. Bola to nehoda. Nespravila si to naschvál. Pôjdem za ním a všetko mu vysvetlím. Len neplač."
Vymanila som sa z jeho objatia a pozrela mu do očí.
"Naozaj to pre mňa spravíš?" spýtala som sa prekvapene.
"Naozaj." povedal a usmial sa.
"A ty sa zatiaľ zbal. Zachvíľu prídem a zoberiem ťa domov."

Vstal a podišiel k dverám.
"A ako sa vlastne ten tvoj kamarát volá?" opýtala som sa.
Otočil sa.
"Neskôr ti poviem." uškrnul sa a vyšiel z izby.

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu