"Hm..." zamrmlala som neurčito. A trošku ospalo.
"Haló! Si pri zmysloch?"
"Čo? Aha, hej!"
Vyskočila som prudko z postele. Až tak prudko, že sa mi zatočila hlava a Riško ma musel zachytiť, inak by som asi dosť škaredo spadla na studenú dlážku. A ďaľšie dni v nemocnici by som už asi nevydržala.
"Oh, ďakujem." povedala som.
"Dávaj si pozor Terka. Lebo ak sa ti niečo stane, nestihneš dneskajšie prekvapenie."
"Čooooo.....??? Aké???" vyhŕkla som prekvapene.
Horela som túžbou to vedieť. Ale on sa len usmieval. Ach, ten jeho šibalský úsmev som až príliš dobre poznala. Čo zas chystá? Bola som odhodlaná to zistiť. Keď ani po niekoľkých minútach mlčania a pozerania sa jeden na druhého nejavil záujem niečo mi k tomu povedať, zapozerala som sa naňho svojim povestným nenávistným pohľadom.
"Nedívaj sa tak na mňa," povedal a tým konečne prekazil to ticho plné očakávania, ktoré bolo v ovzduší okolo nás takmer hmatateľné "ja ti to nepoviem. Poď so mnou a uvidíš sama. Ale musíš si na seba dávať pozor."
Zazrel na mňa s takým výrazom v tvári a ja som vedela, že odporovať by bolo zbytočné. Tak som sa podvolila jeho vôli a len nemo prikývla. Zobral mi veci a vykročil k východu. Neodpustila som si však jednu malú poznámku:
"Ale varujem ťa Riško. Ak to nebude stáť za to, tak ťa asi zabijem."
On sa otočil, usmial sa a povedal:
"Neboj, bude to stáť za to. Ešte sa mi poďakuješ."
Vykročila som teda za ním. Po ceste ma zdravili sestričky a niektorí lekári, čo ma trochu prekvapilo. Ale musím sa priznať, že príjemne prekvapilo. Rozmýšľala som, či za to nemôže môj braček. Čo im zas všetko o mne narozprával? Už sa asi nedozviem. A na vypytovanie teraz nemám čas.
Vyšli sme z nemocnice. Naložil moju tašku na zadné sedadlo, sadol do auta a vytiahol mobil. Napísal niekomu SMS-ku. Zaujímalo ma komu, ale nechcela som vyzvedať. Zaviezol ma domov. Po celý čas neprehovoril ani slovko o tom, ako dopadlo to celé s jeho kamošom. Nenaliehala som, lebo som vedela, že keď nastane ten správny čas, všetko mi vysvetlí. Doma sme si ohriali jedlo, ktoré nám mama spravila než išla do práce na nočnú, potom sme pozerali telku, ale ja som to dlho nevydržala, lebo som z toho všetkého bola riadne unavená. Pamätám sa už len na to, ako som Riškovi povedala, že sa mi chce spať.
Na druhý deň som sa zobudila vo svojej posteli. Neviem presne, ako som sa tam dostala, ale myslela som si, že to asi braček. V kuchyni už na mňa čakali ešte teplé raňajky. Bola sobota a ja som nikam nemusela ísť. Na stole vedľa taniera bol položený malý lístoček, pravdepodobne len tak nedbalo vytrhnutý z nejakého zošita.
Stálo na ňom:
Mama sa vráti okolo obeda. Ty si niečo ohrej, v chladničke je toho dosť. Odpočívaj a nenamáhaj sa.
PS: Prídem po teba o piatej. Pekne sa obleč. Niekam pôjdeme. A nevyzvedaj. Je to prekvapenie.
Čo zas chystá? Kam pôjdeme? Veľmi ma to zaujímalo, ale povedala som si, že sa teda nebudem vypytovať.
"Dnešný deň bude zaujímavý." povedala som si pre seba a usmiala som sa.
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
katuska8808
19. 12.decembra 2010 00:05
supeeeeeeeeer chcem ďalšiu časť
6
@luna13 vieš, keď človek nemá čo čítať, lebo už všetky knihy, čo má doma prečítal, tak sa vytešuje na ďalšie časti blogov
Napíš svoj komentár