-On si skutočne myslí, že by som to nechala len tak a nezistila by som si, či to je pravda alebo nie?! A že ja som naivná! Pomyslela som si pozerajúc na túto vecičku. Zastrčila som ju späť do kabelky a šla som pohľadať spolubývajúce.
***
Nakoniec sme si všetci posadali do najbližšej kaviarne a poobjednávali sme si. Baby začali vykecávať, čo kde videli a aké veci si kúpili zatiaľ čo ja som sedela a dojedala ovocný koláč, ktorý som si kúpila v špecializovanej predajni. Veľmi som nevnímala, čo presne hovorili. Jediná vec, čo mi teraz zamestnávala myseľ boli situácie, ktoré sa odohrali v posledných dvoch mesiacoch. Začínalo mi z nich byť riadne zle. Keby som ich videla ako film, nechápala by som hlavnú hrdinku. Pripadala by mi strašne naivná a hlúpa, že uverila takému debilovi. Nakoniec by som uznala, že mne by sa také niečo nikdy stať nemohlo a odišla by som sklamaná z kina.
Ale pozrime sa, sedím tu, debil oproti mne. Ale kdeže debil, ten chlapec jednoducho vie, čo robí. Dojedla som posledné sústo a prebrala som sa zo zamyslenia.
-„Kedy mienime zdvihnúť kotvy a odplávať naspäť?“ spýtala som sa.
-„Dopijeme kávičku a môžeme ísť.“ Odvetila spolubývajúca.
-„A čo ste porábali zatiaľ vy, chalani?!“ spýtala sa druhá.
-„Boli sme najskôr v servise....“ začal svoj monológ Zadaného spolubývajúci.
Vykecával sa, rozprával, vysvetľoval... Mala som pocit, že sa mu pusa nikdy nezastaví. Jeho prejav zastavila až čašníčka, ktoré priniesla kávy.
Pozrela som sa na ne, nadýchla sa kávovej vône a v momente som vystrelila z kaviarne ako strela – smer WC.
Vrazila som dnu vo veľkom štýle. Silou som rozrazila dvere, ktoré vzápätí buchli do steny. Všetky ženy nachádzajúce sa dnu, otočili svoj zrak na mňa.
-„Pardon.“ Stačila som povedať v chvate a už som hnala ku kabínkam.
Strčila som rukou do prvých, zatvorené a tak som hneď vošla do druhých. Ani som sa neobťažovala tým, aby som za sebou zatvorila. Kľakla som si a už to šlo. Perfektné načasovanie. Bolo to to najhoršie aj najlepšie, čo som kedy zažila. Ten hrozný pocit, keď si myslíte, že to nestihnete, celé vnútro vám zviera neznesiteľný tlak. Už-už máte pocit, že vás rozdrapí. A následne, keď to z vás vyjde, ten neskutočný pocit úľavy.
-„Ste v poriadku?“ ozval sa za mnou hlas akejsi ženy.
Zdvihla som palec na znak, že je všetko OK a ďalej som sa skláňala nad misou. Zhlboka som dýchala a snažila som sa upokojiť, pretože mi vybehli aj slzy. Keď už som si bola istá, že je koniec, spláchla som a posadila som sa na zem.
-„Mamča, si tu?!“ ozval sa vzápätí hlas Pána Zadaného.
Akosi automaticky som vystrčila ruku z WC, aby ma videl a zamávala som ňou stále sa opierajúc o stenu kabínky.
-„Poď sem!“ povedal a objal ma. Kľačal pri mne a stískal ma tak dlho, kým som nezačala normálne dýchať.
-„Takže si, že?!“ povedal, keď si sadol vedľa mňa.
-„Čo myslíš?!“ spýtala som sa cez slzy.
-„No vyzerá to tak, že áno.“ Povedal a vytiahol z vrecka bundy tehotenský test.
-„Nepotrebujem ho.“ Odvetila som.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár