Bolo mi jej ľúto, nevravím, že nie. Ale bolo jednoduchšie nechať ju na lavičke plakať, nechať ju tam, nech si sama ošetruje svoje rany, zatiaľ čo ja som TU, vo svete VONKU odrážal útoky, ktoré by ju mohli zabiť.
Sedela tam dlho, no teraz, keď sa na ňu pozerám, začínam mať strach ja. Nie že by bola na tom zle. Práve naopak. Mám pocit, že mi prerástla cez hlavu. Staral som sa o ňu asi až príliš.
Kam sa podela tá krehká slečna eS? Táto krásna žena nemôže byť predsa ona? Nie! Ešte nie je čas, aby prebrala vládu nad celým našim svetom.
-"Slečna eS, ako sa máte?!" spýtal som sa váhavo, keďže som nevedel, čo si mám myslieť o jej kráse.
-"Pán eR, čo vy tu? Tak ďaleko od svojho útočiska?" spýtala sa jemným melodickým hlasom.
Ako som jej mal povedať, že som spozoroval jemné chvenie v žalúdku, keď náš svet bol vtedy s iným svetom?! Ako som jej mal vysvetliť, že hoc je teraz silná, musíme si dohodnúť stratégiu, pretože ak zasiahne druhý svet aj nabudúce svojimi zbraňami, neobstojíme tento boj?! (teda ja tento boj neobstojím, pretože zbrane druhého sveta posilňujú slečnu eS).
-"Cítili ste ten zaujímavý otras v žalúdku pred niekoľkými dňami?" spýtal som sa na rovinu. Nedokážem totiž chodiť okolo horúcej kaše.
-"Ale drahý môj, myslíte tie prekrásne motýle v bruchu? To bola posledná náplasť na moje telo. Teraz je mi už oveľa lepšie." povedala, jemne sklonila svoju drobnú hlávku a začala sa červenať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár