Sedíme len tak v tráve, v poli za mestom, pod stromom. Vonku je rušné leto, rušné preto, aby sa nám to nezdalo až také smutné, lebo letá bývajú smutné, keď sú príliš pokojné a všade okolo vás panuje pokoj, ako keby sa už za celý náš život nemalo nič stať, akoby sme mali umrieť v prílišnom pokoji, ktorý nás ničí. No sedím tam s tebou a pokoj letného vánku mi zrazu vôbec neprekáža. V tomto rušnom lete je to miesto, kde sedíme, našou súkromnou bublinou, v ktorej nám nevadí, ak tam ten ruch neprenikne. Mám hlavu opretú o tvoje plece, ty máš hlavu naklonenú tiež mierne do mojej strany, a čosi si píšeš do zápisníka. Ja to len sledujem, fascinuje ma to, a ani netuším prečo. Asi preto, že všetko, čo robíš, ma fascinuje. Niekedy mám pocit, že sa z toho zbláznim, hlava mi ide explodovať, teraz to však zmizlo. Je tu akási dokonalá harmónia, slnko už zapadá. Cítim sa slabo od prílišného množstva citu, ktorý vo mne je. No už dávno som sa rozhodla, že túto slabosť si dovolím. Vo vzduchu cítim akúsi jemnú vôňu. Neviem, či je to vôňa aviváže z tvojho oblečenia, alebo je to len tebou. Možno sú to tvoje vlasy. Ach, tvoje vlasy. Čo v tebe vlastne vidím? Možno svoj stratený protikladný zrkadlový obraz. Tak rovnak- a zároveň tak odlišn-. Zaklapneš zápisník a srdce sa mi rozbúcha. Poznáme sa asi len mesiac, no je to akoby sme sa stretli už hrozne dávno. Chytíš mi ruku a priložíš si ju na hruď. Vtisneš bozk do vlasov a ucítim vôňu tvojho krku. Áno, je to tebou. Zrazu sa privalil silnejší vietor a rozcuchal nám obom vlasy. Mne viac ako tebe, predsa len, mám ich dlhšie, a pri pohľade na mňa sa zasmeješ tým tvojim krásnym smiechom neviniatka. Nečakane mi upravíš vlasy do pôvodnej podoby a pri tom sa stále smeješ. Ten smiech milujem, ale náhle ho prerúšam bozkom. Krátkym, no vyjadrí ti všetko.
Niečo mi to pripomína. Možno ten vymyslený svet, kde je všetko ako má byť. No v skutočnosti nie je.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár