Vošli sme a očarili ma farebné svetlá reflektorov a úžasná hudba. Bolo tam asi sto ľudí, väčšinou vo veku ako my a viac. Najprv sme si zatancovali dve rýchle pesničky a cez slaďák sme si išli oddýchnuť a občerstviť.
„Smiem? “ popýtal sa ma Michael. Odpadnem. Je ešte krajší ako inokedy.
„Nie, prepáč. Teraz nie, “ odpovedala som roztrasene, ale chcela som odpovedať áno. Čakala som na túto chvíľu, neviem prečo som zamietla ponuku.
„Prečo? Póď, hanbíš sa? “ čudoval sa a nenechal sa len tak odbiť.
„Nie, to nie... Tak idem, “ pokúsila som sa usmiať. Bola som šťastná, ale nevedela som sa uvoľniť. Ešte som netancovala s chalanom, čo by sa mi tak veľmi páčil. Aj mi naznačil, aby som sa uvoľnila... Zostala som aj na ďalší slaďák a ten už bol okej. Pri ďalšom som už išla k stolu. Aj Michael išiel k chalanom pokecať. Pozorovala som ho, či nejde tancovať s inou babou, ale nešiel... Waw!
Skoro som vyvalila oči pri pohľade na dve lezby tak zavesené do seba... Hnus... Ukázala som ich aj Bare. Usmiala sa. Ona mi ukázala zas niekoho iného. Zapáčil sa jej jeden chalan, blonďák. Všimol si, že naňho upriamene pozerá a vydal sa za nami. Vyzval do tanca Barbaru.
Po viacerých pesničkách som nemohla Barbaru nájsť.
„Kam išla? “ spýtala som sa toho blonďáka.
„Ja neviem, chcel som ju len pobozkať...“ Úbožiak, myslel si, že ho Barbara pobozká hneď po zoznámení? !
„To nie je možné! “ otvorila som ústa po polhodinke. Barbara sa bozkávala s nejakou brunetkou! ! ! ONA JE LEZBA? ? ! ! Mňa porazí! Dívalo sa na nich veľa ľudí. Aj Michael. Otočil sa a podišiel ku mne.
„Tak preto si so mnou nechcela tancovať? ! Vy ste lezby? ! A ja som si myslel...“ nedopovedal a rozbehol sa dakam preč. Ja som sa naňho len nemo pozerala, nedokázala som prehovoriť. On si myslí, že som lezba? ! Rozbehla som sa za ním vysvetliť mu to (ale veď ja vlastne s tým nemám nič spoločné! ) ale nedobehla som ho a nemohla som ho potom nájsť. FAKT úžasná diskotéka!
Keď bola Bara osamote, vzala som ju za ruku a povedala, nech ideme domov. O tom, že prečo sa chovala ako lezba sa jej spýtam v izbe, tu nie je skoro nič počuť.
„Ty si lezba? ! “ začala som ju spovedať.
„A-asi áno, “ priznala sa. TY KOKOS! ! ! Išla som odpadnúť.
„Odkedy? ! “ vyzvedala som ďalej. A čo ak ma nepovažuje len za kamarátku? !
„Od dnes. Vieš... Ja... Stalo sa niečo...“
„To nemôže byť pravda! Počuješ? ! Nemôže! Nie! “ prerušila som ju. Nechcela som ju teraz počúvať, ani čo sa jej stalo. Skoro som sa rozrevala. Aj slzička vytiekla.
„Teba budem považovať aj naďalej za najlepšiu KAMARÁTKU. A ty mňa tiež? “ spýtala sa tiež so slzami v očiach.
„Ja... Ja neviem. Zajtra odchádzaš domov a musím si to nechať uležať v hlave. Ty tiež. Možno aj ty si rozmyslíš, že lezba nechceš byť, “ nechcela som povedať nie. Ale naozaj si to musím premyslieť.
„Zajtra príde Linda, že? Zatiaľ jej to nehovorme, dobre? Nepovieš jej to, však? Prosím, nepovedz jej to! “ prosíkala.
„Jasné, že to nepoviem! “ dala som jej slovo. Objala som ju a išli sme už spať. Teraz si tým nechcem ťažiť hlavu. Z mojej najlepšej kamarátky sa stala lezba!
Ešte v noci sa mi snívalo, že keď som sa pýtala Lindy, či má frajera, odpovedala mi toto: „Nie, ale páči sa mi jedna baba. Chcela by som s ňou chodiť.“ Odvtedy som nevedela zaspať.
Dneska som sa jej to naozaj spýtala a odpovedala mi, že má vyhliadnutého jedného fešáka. Odľahlo mi. Ešte ma trápi to, čo si o mne myslí Michael. Zožieram sa!
Už ideme spať, po tej disco som nejaká uťahaná. Dovolila som Linde spať na vodnej posteli, ja som bola na rozťahovacom gauči. Pustila som music a ešte sme sa rozprávali, čo nového a tak (tú včerajšiu novinku som zatajila, dala som predsa slovo! ).
31.7. – ŠtVrToK
13:05
Práve sme po obede a čo sa nestalo! ?
„Mami? Vy ste potom dovolili babám ísť predvčerom na tu disku? “ pýtala sa nevinne Biana. Rozbúchalo sa mi srdce.
„Samozrejme, že nie! “ odpovedala som za mamu.
„Tak prečo ste tam boli? ! “ zatvárila sa ako najväčší detektív.
„ČOŽE? ! Prečo si to myslíš? “ zatvárila som sa nevinne. Ale asi som v poriadnom prúšvihu!
„VY STE TAM BOLI? “ zaplietla sa mama.
„Mami, veď sme išli do izby a cez tie dvere sme nešli ani na záchod! “ povedala som pravdu.
„A ten rebrík pod oknom? “ JA TÚ BIANU ZBIJEEEEEEEEEM! ! ! !
„To si si posrala, maličká! “ vykríkla som na ňu.
„Do izby! Diana, do izby! “ zavelila mama.
„Máš zaracha! “ dodal otec. Mňa vystrie! Za tú posranú disco mám mať zaracha? !
„Ale veď vy ste mi nedali inú možnosť! “ revala som ako šialená. Nakričali sme si ešte veľa vecí. Dúfam, že Lindu nepošlú domov. Ale je mi jej ľúto. Ona tu vtedy ani nebola a hneď druhý deň je po zábave. Nebyť tej Biany, nič sa nestane! Nebavím sa s ňou!
Od otca som sa dozvedela, že odteraz budem musieť ísť každé ráno do obchodu (vôbec netuší o Mišovi! ) a nikam inam na dva týždne. Na ranč môžem ísť, ale odvezú ma aj dovezú rodičia (aspoň nemusím peši, hahaha). Najprv aj kone mi chceli zakázať, ale keď som ich presviedčala, že Paľo sa zato nahnevá, tak povolili.
16:02
Bola som na pokeci a tu je kúsok:
Lia5755: Máš chalana? Napísala mi rovno.
Ja: Nie, prečo?
Lia5755: Lebo sa mi páčiš.
Ja: ČOŽE? ! Ty si lezba? ! Kokos, ďalšia! Ja umrem! Pripomenulo mi to Barbaru .
Lia5755: Samozrejme, že som lezba!
Ja: Prepáč, ale mne sa páčia chalani.
Lia5755: Ooooooooooooooooo nie! To môj brat! Špáral sa mi tu ako malé decko. Čo ti presne napísal?
Mylím, že to by aj stačilo... Teraz si normálne píšeme a je fajn baba. Ako sme si písali, bola pri mne aj Linda. Už som si myslela, že jej to prezradím, ale keď vyšlo najavo, že to písal jej brat, zabudla som nato.
1.8. – PiAtOk
7:15
Prší. Super, takže do bazéna sa nedá ísť, na kone sa nedá ísť. Do obchodu musím ísť. Takže, ideme!
8:22
Cestou tam sme sa poriadne zašpinili. Lesia sa jašila v blate a potom nás celé poskákala. Keď sme vošli do obchodu, vyzerali sme ako bezdomovkyne. Všade blatové odtlačky psích labiek, špinavé nohavice po kolená, na vlasoch blato a premoknuté až do nitky. Na dáždniky sme sa totiž vykašľali.
„Ahoj, chcem ti vysvetliť...“ chcela som Michaelovi vysvetliť, že nie som lezba ale on ma prerušil.
„Nič mi vysvetľovať nemusíš, už všetko viem, “ odvrkol a pozeral stále do zeme. Takže už vie že nie som teplá? Super!
„Dobre. Toto je Linda, už si sa s ňou stretol, “ ukázala som na Lindušku.
„Ach, áno! Spolupáchateľka atentátu na mňa! “ Len sa mi to zdalo, alebo to povedal naozaj vážne? Vôbec sa neusmial a hovoril veľmi odrovnane.
Po dlhšej odmlke vyhlásil: „To aj ona je lezba? “ Nemohla som tomu uveriť.
„To len Barbara je lezba! “ odpovedala som ostro. On si ešte stále myslí, že aj ja som? ! Linda sa zatvárila veľmi prekvapene, veď je to pre ňu novinka.
„Potom ti to vysvetlím, “ adresovala som jej.
„Takže ty nie si? Vážne? “ ostal prekvapený aj on.
„Samozrejme že nie! Čo ti to napadlo? ! “ už som strácala nervy, tak som kričala. Asi mi nestačilo, že sa na nás všetci pozerajú pre tú špinu čo máme na sebe...
Vysvetlila som im, čo mi po tej diskotéke povedala Barbara a Michael sa mi začal ospravedlňovať, ba sa aj začervenal! Taký je teraz zlatý! Ale to, čo si o mne myslel ma urazilo.
21:14
Nudili sme sa, tak sme si pustili úžasný film Hriešny tanec 2. Ten film bol naozaj perfektný ale Linda si to isté nemyslí. No z toho Chaviera (postava vo filme) bola celá bez seba. Preto sa mi ju podarilo presvedčiť pozrieť si to aj druhýkrát. Tretíkrát som to už pustiť nemohla, lebo Biana chcela pozerať telku. Jetix ako malé decko. Nezostávalo nám nič iné, ako sa jej prispôsobiť. Ale seriál Hannah Montana ma celkom zaujal. Trochu sa na tom aj zasmejem a celkom pekné pesničky... Asi si nejaké stiahnem.
2.8. – SoBoTa
7:16
„Kukuk! “ vyletela na mňa s kamerou Linda. Už ako som otvorila oči, kamera bola tesne nado mnou. Linda natáčala všetko čo jej napadlo. Napríklad ten môj prvý pohľad v novom dni, keď som si umývala zuby a penu z pasty som mala okolo úst a všade mi kvapkala ako besnému psovi. Alebo ako psie sliny. No to je jedno... Potom ako som si rozčesávala moje dlhé vlasy a potom som sa ju pokúšala zato akože uškrtiť.
„Pozri, ide tvoj Michael! Stavím sa, že ide do práce, “ mierila naňho kamerou cez okno, keď prechádzal okolo nášho domu.
„A? Čo sa mám za ním rozbehnúť a povedať mu, že ho veľmi milujem? “ opýtala som sa jej ironicky, hoci najradšej by som mu to zo srdca povedala.
„A prečo nie? ! Veď je to pravda! “ postavila sa z postele.
„Je to pravda, to áno. Ale bolo by to trápne, kebyže mu poviem, že som doňho buchnutá. A to teda fakt som! “ priznala som. Zvalila som sa na posteľ a dívala sa do stropu.
„Chceš si pozrieť to video? “ opýtala sa ma a zároveň mi podávala kameru.
„Nie, nemám ani chuť, “ odstrčila som kameru od seba. „Počkaj, ty si nahrávala aj to... no čo som hovorila o mojich citoch? “
Linda sa na mňa iba nevinne pozrela, no ja som ju fakt išla skoro uškrtiť!
„Mali by ste ísť do obchodu. Nezabudnite! “ vyškerila sa Biana spoza našich dverí. Jednak mi prekazila uškrtenie Lindy a prekazila mi aj náladu. Tak otravné decko! No, radšej už pôjdeme do toho obchodu, nech to máme za sebou! ! !
„Hou, hou, hou! Už trpaslíci dou...“ ČO MI ŠIBE? ? ! !
9:40
Linda všetko natáčala až mi to liezlo na nervy. Ale bola s tým aj zábava. Dôkladne a hlavne nenápadne približovala objektív k Michaelovi až si to všimol každý v obchode. Dokonca aj pes pred obchodom! Nakupovala som a Miša som sa snažila nevšímať. Ale keď je taký zlatý... To sa nedá. Trochu začal pokašliavať a zdalo sa mi, že mu nie je dobre.
„Je ti niečo? Spýtala som sa ustarostene. „Nie, nič.“ odsekol. Chcela som mu skúsiť čelo či nemá zvýšenú teplotu, ale ktohovie čo by si pomyslel.. hh.
Linda s kamerou nezvyčajne dlho na mňa s ňou mieri a uškŕňa sa. Gestom dala znamenie aj Mišovi a už sa na mne smiali obaja.
„Hej, čo je? ! “ pozerala som sa na nich nechápavo.
„Potom ti ukážem, “ usmiala sa tajnostkársky.
„Mám niečo na tvári? “ začala som hádať. A vôbec mi nebolo milé, že sa na mne smejú, nechcú povedať na čom a strápňujem sa tu pred Michaelom! ! ! ! ! ! ! !
„Vieš čo? Skoro si uhádla! Ale musíš vydržať! Ukážem ti to u teba doma.“ Radšej nebudem znova komentovať. Aj tak som sa musela pozrieť do okenného skla či tam niečo nemám. Waw! Skoro sa mi podlomili nohy, keď som sa videla. Na tvári som naozaj nič nemala, ale zato z mojich perfektne rovných vlasov trčal jeden kratulinký prameň ako anténa! Ako sa to mohlo stať? Vážne sa na mne musel smiať každý, kto ma uvidel. Rýchlo som si to upravila a upaľovala som z obchodu.
„Takže už si si to všimla konečne? “ popýtala sa ma Linda cestou späť upriamená pohľadom na moje vlasy.
„Ou, áno! Prečo si mi to nepovedala? Prečo si ma nechala takto sa strápniť! ? Odkedy som to mala? ! “ vychŕlila som na ňu vyčítavé otázky.
„To netuším.“ No to mi pomohlo...
„Počkaj, možno na tom videu niečo bude. Pozrime si ho! “ napadlo mi. Ale je to sprostosť. Kvôli takej blbine pretáčať video...
Linda sa na mňa divne pozrela a ja som pochopila a obe sme pregúlili oči. Kamera ostala v obchode! Á sakriš!
„Kašli nato, poďme domov. Potrebujem ísť súrne na WC. A navyše sa mi tam dole a zase späť nechce, “ sťažovala si Linda. No tak to teda nie! Na tom videu je veľa vecí... a a a to že sa mi Mišo páči! Ach nie!
„Keď chceš, ty choď do domu. Ja sa vrátim po kameru.“ Ani nemohla namietať, lebo som sa rozšprintovala do obchodu. Cestou som rozmýšľala, čo povedať predavačovi ak ju nenájdem. To je horor...
„Hľadáš niečo? “ opýtal sa ma starší muž s hrubými okuliarmi a plešatou hlavou (predavač).
„No áno, “ vykoktala som, „hľadám kamoškinu kameru, zabudla si ju tu.“
„Ách, to áno. Jeden pomocník ju ochotne išiel zaniesť majiteľke.“
„Kujem...“ fuj, smrdí mu z huby. A to príšerne! Ten „pomocník“ je asi Michael, lebo som ho v obchode nevidela. Ale ako to, že som ho nestretla? Žeby išiel nejakou inou cestou? Ja nijakú inú nepoznám... Alebo v aute? Ťažko povedať. Som úplne zmordovaná. Ledva kladiem jednu nohu pred druhú. Ani sa nečudujem, veď som utekala takmer celú cestu. Už som bola takmer doma, keď som zbadala pred našimi dverami Miša. Držal v ruke kameru a rozprával sa s Lindou. Tak som sa schovala do kríkov, presnejšie do ruží. Bola som celá dopichaná od tŕňov.
„Čo si to ešte nepochopil? Ja som chcela, aby si mal tú kameru a aby si si pozrel to video, “ snažila sa vysvetľovať Linda. To je naozaj kamarátka!
„Nechápem, čo na ňom môže také byť.“
„Len si to pekne pozri a uvidíš, dobre? Papa! “ a zabuchla dvere. Mohla by som mu tú kameru vziať teraz alebo nikdy. A čo mu mám povedať? Prosím môžeš mi dať tú kameru? Potrebujem niečo vymazať... To by mi nedovolil. Sakrblé!
Ide ma poraziť. Linde to riadne vytmavím!
„Tak čo, ideme si to pozrieť? “ opýtala sa som sa jej s cieľom zistiť či ma chce aj oklamať.
„A-áno. Ale... Pozri... Ja...“ koktala.
„Všetko som počula aj videla, “ oznámila som jej s kamenným výrazom v tvári a vyžívala som sa v prekvapenom ksichte Lindy.
„Prepáč, ja som len chcela...“ Linda bola celá červená.
„Nemusíš mi nič vysvetľovať, “ skočila som jej do reči.
„Hneváš sa na mňa? “ pozrela na mňa s očami ako ten kocúr v Shrekovi. Chvíľu som rozmýšľala. Obyčajne sa nedokážem na niekoho dlho hnevať. Okrem Biany.
„Nie ak si so mnou zahráš vankúšovú vojnu a keď mi Michael niečo šokujúce nevyparatí. Hodila som do nej vankúš a obe sme sa rozosmiali a začali sme sa jašiť. Mali sme málo vankúšov, tak sme si išli vziať aj z ostatných izieb. V mojej izbe to vypadá ako po vankúšovej bombe. Podarilo sa nám jeden vankúš roztrhnúť, keď sme sa oň naťahovali. Vyleteli z neho bielučké mini pierka. Prvý moment bol takýto: zostrnuli sme, pozreli na seba, zneisteli a vygúlili na to oči. Druhý moment: ešte viac sme sa rozbláznili, chytali pierka a mali sme 1000x viac „podušiek“.
3.8. – NeDeĽa
22:42
„Poviem mu to. Linda, pôjdem za Michaelom a priznám sa mu. Teda, ak si už to video nepozrel. Ale aj tak, “ toto boli moje prvé slová, čo som vstala. Vravela som ako zo sna. Nečudo, veď sa mi v noci snívali rôzne sny ohľadne Miša. Ale toto sen nebol. A takýto som nikdy v živote ani nemala. Dúfam, že čo som dneska prežila, bola len nočná mora.
Počkať, pekne poporiadku.
Rozhodla som sa teda, že pôjdem za Michaelom a vyznám mu lásku. Triasla som sa ako osika. Moment, dneska je obchod zatvorený. Tak som sa rozhodla predstaviť Linde Alicu. Pár domov od Alicinho som mala šťastie, či nešťastie, že som stretla Michaela. Raz, dva, tri, teraz!
„Ahoj Mišo! “ pozdravila som a určite som bola červenšia ako paprika.
„Ahoj Diana! “ Znelo to trochu nesmelo. Ale môj pozdrav 100-krát viac! ! !
„Pozrel si si už to video? “ nevedela som ako začať.
„Hm, áno. Chceš kameru naspäť? “
„Áno, presne. Heh, to som chcela. Kedy mi ho môžeš priniesť? “ Tak už to videl? Nie je tým asi nadšený. Dokelu! Čo mám robiť, ako sa ho mám spýtať či on cíti to isté ku mne? !
„Hneď? “ opýtal sa.
„No môžeš, keď nebývaš ďaleko.“
„Zopár domov odtiaľto. Počkajte tu, “ ukázal na lavičku pod stromom a odbehol a ja som rozmýšľala, čo mám povedať. Triasli sa mi ruky, lapala som po dychu. Nemohla som na nič prísť. Ale priznám sa, dneska je Mišo iný. Nepozerá sa na mňa tak ako vždy. Tak pekne, že to hreje na duši. Možno preto, že sa dozvedel, čo k nemu ja cítim a nechce aby som si to zle vysvetľovala?
Ochvíľu vybehol spoza domov. V jednej ruke držal Lindinu kameru a v druhej ruke akési dievča! Mala vlasy celkom biele a rovné po plecia. Riasy mala aspoň 2 cm dlhé, určite umelé. Aj vlasy prefarbené. Mala zlatú tvár, ale dosť zmaľovanú. Na štíhlej postave mala červenú súpravu a vo vlasoch červenú čelenku. Michael mal teraz aj slnečné okuliare. Na sebe krémové trištvrťáky a biele tričko.
Podal mi kameru a zhlboka sa nadýchol.
„Riu asi nepoznáš, však? “ Pohybom hlavy a mimikou som dala znak, že ani náhodou.
„Ja som Ria, “ podala mi ruku. Z úst jej vyšiel hlas sladký ako med. Aj ústa mala vlastne tiež sladké. Teda myslím lesk na pery. Predpokladám, že bol jahodový.
„Diana, teší ma, “ tie posledné dve slová som neskôr oľutovala.
„Vieš, “ objal Riu okolo pliec, „chodím s ňou.“ Úplne sa mi zakrútila hlava, myslela som, že omdliem. Zbadala som prichádzajúcu Alicu a hneď som zareagovala.
„Aha, tak veľa šťastia, ale ja už musím ísť! “ Debil. Je to debil. Vykašľať sa naňho!
.....Ale nie, to sa nedá! ! ! !
„Ahoj moja, Máš sa? “ Nahodila som ako-taký úsmev a predstavila Lindu.
„Mám sa zle. Včera bolo Alexovi lepšie, myslela som si, že už bude v poriadku. Ale dneska je už znova v zlom stave. Dokonca aj hlas mu zachrípol, tak ani nerozpráva, “ bola taká smutná. Bolo mi jej ľúto, ale úprimne mi bolo ľúto viac seba ako jej... Kvôli Mišovi, že ma takto odhodil. Ešte mi to oznamoval trochu škodoradostne! Tupeeeeec!
„Už musím ísť domov, vieš, mám zaracha a nahratý rozhovor na kazete bude ochvíľu končiť. Tak sa maj, “ zakývala som a odcupitala preč. Ale popravde môj odchod bol spôsobený M. a Riou. Cestou mi bolo do revu. Linda chcela prehovoriť, ale dala som náznak, že nechcem nič počuť. Do izby sme sa vyšplhali po stene (našla som si super cestu- vyleziem na okno pod izbou, ďalej sú tam výčlenky ako v baroku a do môjho okna sa už dáko vyhupnem. Rebrík bol MOC nápadný.
„Ja som si fakt myslela, že sa M. naozaj páčiš, “ nedalo to Linde.
„Veď aj ja.“ Naozaj som si myslela, že sa niekomu konečne páčim. Ako som si to mohla namýšľať? ! Veď som špata škrata....! Linda mi asi čítala myšlienky:
„Neboj, si veľmi pekná! Len by to chcelo zmenu! “
„Myslíš? A akú? “ zaujímala som sa.
„Napríklad ti prefarbím vlasy! “ zafantazírovala.
„Čo ti šibe? To nie! O tom môžeš len snívať! “ zamietla som.
„Veď len nejaké melíry! Máš hnedé vlasy- tam sa hodia blond melíry. Uvidíš, bude to fantastish! “ presviedčala ma. Modlikala. Nakoniec som jej to povolila. Zajtra pôjdeme kúpiť farbu a také volovinky.
Potom sme ešte využili pekný čas a išli na kone. Na ranč sme prišli zarovno Alice. Asi sa prišla odreagovať. Vyšli sme si na vychádzku. Celkom sme sa zabávali a pokúšala som sa zabudnúť na M. Predsa on si ma ani nezaslúži! Tak tak, láska sa mení na trpkú nenávisť a pýchu, tak to býva skoro vždy pri neopätovanej láske... Keď sme kone pásli na lúke, letel nad nami vrtúľnik a kone sa splašili. Sunny namierila rovno do stromu. Už som si myslela, že je po nás. Ale keď sme boli tesne pred ním, zmizol. Nechápala som. Upokojila som Sunny a sama som bola ako bez duše. To je blbosť. Musela som mať nejakú halucináciu. Alebo ďalší dôvod, prečo by to mal byť len sen. Potom som sa nato pýtala aj báb a Linda ževraj nič nemohla vidieť, lebo Tom sa jej rozbehol na opačnú stranu lúky a Alica tvrdila, že predo mnou žiadny strom nebol. Veď vravím, halucinácia. Alebo snívam. Dúfam, že tá druhá možnosť!
11:59
Nie, nesnívam, toto všetko bola SKUTOČNOSŤ! Zabite ma! Alebo nie... Ešte sa oplatí žiť.. tak beriem späť. Ale ako mi to mohol Michael urobiť? ! Veď už aj vedel z toho videa, že som doňho a on mi vzápätí predstaví jeho frajerku! Už budem písať namiesto Michael iba M.
A navyše ma strašne bolí hlava...
4.8. – pOnDeLoK
10:40
Ráno som Lesiu aj s Lindou poriadne vyvenčila, popreháňali sme ju po lúke, lebo posledné dni som ju trošku zanedbávala. Ešte sme zbehli do obchodu a na naše prekvapko tam M. nebol. Vlastne mi tým urobil radosť, netúžila som ho stretnúť. Majiteľ tam celý čas brblal niečo také ako: „Ten chalanisko je totálne nezodpovedný! Nepríde do práce a ani nezavolá! Parchant jeden! ..“ S Lindou sme sa išli ušúľať od smiechu. Keďže by to bolo neslušné, snažili sme sa tváriť akoby nič, ale nedalo sa dlho udržať smiech. Rýchlo som zaplatila a ešte pred prahom obchodných dverí udusený smiech prešiel do výbuchu.
„V podstate má pravdu, je to parchant, “ uznala Linda. Prikývla som. Asi chcel byť so svojou pusinkou Riou...
Ale keď je dlhšie ticho, alebo som sama, príde na mňa trúchlivá nálada. Prečo nemôžem zabudnúť? Veď je to taký somár! Škoda, že to doslova tak nemyslím. Nedokážem sa naňho hnevať, nedokážem ho nenávidieť.
Ešte dačo, musím doma upratať nech nás pustia rodičia do mesta.
11:04
„Kamže kamže? ! “ zastavila nás mama priamo pred odchodom do mesta.
„Do mesta predsa.“ Pssst! Akože som zabudla, že mám ešte zaracha.
„Nespomínaš? Máš ešte domáce väzenie, “ informovala ma.
„Mami prosím, čo tu budeme robiť? Linda zajtra už odchádza! Prosím! “
„Nie. Predsa som ti už niečo hovorila, “ rázne nesúhlasila. Museli sme vyzerať ako skysnuté jogurty, pretože sa primiešal aj otec.
„Nech idú, nebuď na ne taká prísna.“ Thanks you dad!
„Ale vezmite aj Bianku, “ vytiahla mama podmienku. Asi si myslela, že z toho radšej odstúpime.
„V poriadku...“ No veď lepšie než trčať doma. Aj tak by bola s nami.
Momentálne trčíme na zastávke, lebo bus nám odišiel pred očami. To preto, že Biana sa musela ešte prezliecť, vymachliť a čo ja viem čo ešte. Mne stačilo sa umyť, učesať a hodiť na seba niečo pekné.
„Pozri na toto! A hento! To si musím kúpiť! “ Tak vyzerajú nákupy s Bianou. Ale v jednej veci sme sa zhodli. Všetky tri sme zastali pred topánkami na kolieskach- heelys! To už dlhšie chcem ale nemohla som to nikde nájsť. Hoci nie sú značkové, iba od Číňanov (made in rosyp sa) ale vyzerali pekne. Bianka si kúpila biele s ružovými vzormi a ja čierne s ružovými. Bolo to celkom lacné, našťastie som toho veľa neminula. Ešte som kúpila tú farbu, hrubý prsteň s motívom lebky a mikinu, nejaké tričká, rifle... Čo sa mi zapáčilo a Linda mi radila. Linda heelys nechcela, vraj chce vidieť najprv nás ako sa zrýpeme. Biana sa na nich vozila ako profíčka.
„Kamoška také mala, “ vysvetlila veľmi jednoducho. 5 minút po obutí heelys som ležala na zemi a stiahla som so sebou aj nemalý výklad s oblečením! Mne sa nič nestalo a oblečenie sme rýchlo poukladali naspäť, kým niekto neprišiel. Biana ma učila jazdiť a veľmi mi pomohla.
Rodičia len spľasli rukami, keď zistili, čo sme kúpili.
„Čo ste sa zbláznili? ! “ A pod. Aspoň že povedali, že Biana so mnou radšej na nakupovanie nebude chodiť. Dneska bolo v poho . Neviem čo povedia nato, keď ma uvidia s nafarbenými vlasmi, lebo celý svoj slovník už minuli na kúpené veci. Linda sa ide pustiť do melírovania so špeciálnou čiapkou. Tak! Dem na to!
20:22
Som... nadmieru spokojná! Je to super! Zmenilo to môj výzor. A k lepšiemu. Oživilo mi to vlasy. Linde nesmierne ďakujem.
„Jéjó, to ti spravila Linda? Aj ja chcem také! ! ! “ zapáčilo sa to Bianke. To som rada.
„No, ale už na teba nevyjde farba, “ oznámila Linda smutne, ale polichotilo jej, že sa to zapáčilo aj Bianke.
„Keď zajtra kúpim farbu, doobeda mi to ešte spravíš? “ prosíkala.
„Samozrejme, len sa ešte spýtaj rodičov, lebo neviem čo povedia na Dianu...“ usmiala sa a Bianka ju objala. Niekedy je Bianka celkom v pohode baba. Chcete vedieť, čo povedali rodičia? Našťastie mi zato nenadávali ale povedali naraz: otec: „Vyzeráš staršie.“
Mama: „Vyzeráš mladšie.“
„Super, môžem si vybrať! “ uškrnula som sa a uľavilo sa mi, že mi to nevyčítali.
„Zlatko, pozri. Svedčí ti to, “ prihovorila sa mi ešte mama.
„Proste je to super! “ neodpustil si otec.
K mojim vlasom by už aj stačilo. Už som unavená a pomaly zaspávam, brú noc!
5.8. – UtOrOk
14:32
Linduška odchádza, Bianke ešte stihla spraviť melíry a svedčí jej to ešte viac než mne. Je šťastná a to ma teší. Za Lindou nám je smutno už teraz. Ale aspoň jedna správa mi zdvihla náladu! Rodičia mi zrušili zaracha! Jupííí! ! !
18:20
Vzala som Bianu ešte na kone a učila ju jazdiť na Sunny. Páčilo sa jej to a jazdenie jej ide lepšie a lepšie. Zvláštne, že Alica je na ranči skoro vždy keď ja. Možno preto, že je tam stále .
„Čaute! “ pozdravila nás a ďalej sa rozprávala iba so mnou.
„Zajtra by som chcela ísť na menšiu túru po okolí, možno nejaké hríby pohľadať a tak. Ale nemám s kým ísť.
„A tvoj brat? Myslím toho zdravého.“
„Si robíš srandu? ! On len za frajerkou behá! Aj v obchode dal výpoveď. Úplne sa zmenil! “ sťažovala sa. Počkať, to vypadá na Michala!
„Ten brat, nevolá sa Mišo? “ spýtala som sa opatrne.
„Áno, poznáš ho? “ prekvapila sa.
„Nie celkom, ale párkrát som ho stretla, najmä v obchode, “ no čo som mala povedať? Že sa mi páči? ! Ha-ha! A koniec koncov, myslím, že ho vôbec už nepoznám. Nevyznám sa v ňom odvtedy... od onoho dňa...
„No chcela som sa spýtať, nepôjdeš so mnou? “ vrátila sa k pôvodnej téme a vytrhla ma z myšlienok.
„Jasné, veľmi rada! Zajtra nemám nič naplánované. By som sa asi nudila... A mohla by ísť aj Biana? “ vysypala som. Bianka už aj zbystrila sluch a zastavila Sunny. Vysvetlila som jej o čo sa jedná a súhlasila aj Alica.
„Ozaj, nie je na vás niečo iné? “ konečne si všimla, že máme melírované vlasy...
6.8 – StReDa
8:02
Odchádzame o deviatej a chcem stihnúť všetko porobiť. Izbu som si upratala rýchlosťou svetla a ešte mi zostáva vyložiť riad z umývačky a vyvesiť bielizeň.
15:15
Hneď ako zazvonil zvonček, obula som si biele tenisky a mala som oblečenú bielu športovú súpravu a vlasy zopnuté štipcom. Spoza dverí vykukla vysmiata Alica a pod nohami sa jej motalo dačo biele.
„To je pudlík? “ spýtala som sa s úžasom.
„Áno, Riki.“
„To je fena? ! Dúfam, že sa s Lesiou nechytia, “ strachovala som sa.
„Uvidíme! “ bezstarostne povedala. Hádam nebudú bitky. Pustila som Lesiu a začali sa oňuchávať. Podchvíľou na seba vrčali až sa Riki vrhla na Lesiu, no Lesia ju zhodila na zem a tvárila sa ako šampión. Odvtedy si dali pokoj.
„Už idem! “ vybehla Bianka z domu na heelys.
„Padla si z jahody? ! Na túru a do lesa si neber heelys! “ okríkla som ju.
„Ale ja už iné tenisky nemám. A tie kolieska sa dajú vybrať! “
„Zničíš si ich tam! Poď, dám ti nejaké svoje...“ odviedla som ju do domu. Vyšmátrala som ružové tenisky ale boli trochu dosť v zlom stave. Ale pre Bianu bolo hlavné, že boli ružové. Ja osobne nemám ružovú v láske.
Prechádzali sme okolo mini jazierka a Riki si tam ihneď skočila. Lesiu som tiež nabádala, nech sa ovlaží ale nechcela. Skúsila som to poslednýkrát a vyšlo to. Potom vyšla z vody, otriasla sa a utekala za ostatnými. Mne sa naskytol pohľad na moju súpravu. Bola celá oprskaná od blata! No čo už, opere sa!
Vošli sme do lesa a rozhliadali sa po hríboch. Prešlo 45 minút a nič! Už nás to prestávalo baviť, nohy nás začali bolieť a zrazu sa predo mnou vyťahoval veľký pekný osikáč. Vedľa neho ďalšia oranžová hlavička a o ďalší meter tretia, štvrtá... Keď sme mali plný košík, uberali sme sa na jeden velikánsky kopec. Bolo nám veľmi teplo a posadali sme si pod strom na vrchu kopca. Odtiaľ bol nádherný pohľad. Z batohov sme si vybrali dobroty a pustili sa do nich.
„Máme niečo na pitie? “ ozvala sa Biana. Aj mňa smädilo.
„Jasné, mám kofolu.“
„Hoď batoh, vytiahnem ju, “ ponúkla sa Alica. Vzápätí mi hodila fľašu teplej kofoly. Bol to hnus.
Po občerstvení sme sa rozhodli ísť domov. Lesia s Riki si veselo behali po lúke. Biana ma ovešala batohmi a stačilo už len aby na mňa prednými labami Lesia vyskočila a už som ležala v černiciach. Bola som celá doškriabaná od tŕňov(a to sa mi ešte nezahojili ranky od ruže) a fialová od černíc! Tak toto sa už nevyperie! Mama bude mať radosť. A to teda fakt má!
7.8. – ŠtVrToK
19:55
„Čo takto sa poprechádzať po vonku, Lesia? “ poškrabkala som psa za ušami a Lesia začala štekať. „Vodítko! Vodítko! “ dávala som jej pokyn, no ona sa len na mňa nechápavo pozerala. „Vodítko! “ zopakovala som a ukázala na predmet ležiaci na stole. Červené vodítko tam tvrdlo ešte nejaký čas. Keď som sa vzdávala, že Lesia ma fakt nepochopí, vzala som ho ja a zapla ho o Lesiin vybíjaný obojok. Zavrtela chvostom, zahryzla sa do konca vodidla a klusom sa vznášala po chodbe, zabočila na schody a bola dole po pár vznešených skokoch. Hlavu hrdo držala vysoko a vyskočila na kľučku dverí. Dvere sa začali pomaly otvárať a Lesia vybehla von a ja za ňou. Čakala ma pri bránke a vodítko pustila z papule. Zdvihla som ho a vydala som čudesný zvuk na vyjadrenie odporu. Vodítko bolo nechutne oslintané a Lesia s pootvorenou papuľou dychčala a jej zfarbenie na hlave a hlavne na papuli robilo dojem, že sa smeje. Radšej som to vodítko odopla a prehodila si ho cez plece. Pobrali sme sa po ceste, ktorá viedla na kone. Pôvodne som chcela preskúmať neznáme cestičky, ale rozmyslela som si to.
Lesia voľne behala po ranči a ja som si Sunny odviedla do boxu. Tentoraz som sa nikam neponáhľala ako zvyčajne. Dneska mám čas. Sunny som dala opatrne dole ohlávku, pohladkala po hlave a nežne sa jej prihovárala: „Tešíš sa na vychádzku? Ja veľmi, uvidíš, táto bude parádna...“ Zrak som zdvihla na otvorené dvere stajne, kde presvitali dnu slnečné lúče. Ohlávku som kefičkou očistila od blata, Sunny pomaličky a dôkladne vyčistila a držala som ju okolo krku zopár minút a so zavretými očami som si vychutnávala ten príjemný pocit pri kobylke, ktorá mi už tak prirástla k srdcu. Možno preto, že som si tieto kone ešte tak neobľúbila som sa vždy tak ponáhľala. Ale teraz mám Sunny ako vernú priateľku. Nachystala som si postroj. Opatrne som jej nasadila uzdu a plstenku som položila jemne na chrbát. V okamihu, ako som brala sedlo, prešla popri boxe tá...tá... no tá... ako sa volá... Dáša! Našťastie si ma nevšimla. Čaro pominulo, ja som Sunny chytro nasedlala, dotiahla som podbrušník a chystala som sa rýchlo odtiaľto vypadnúť, otvoriť boxové dvere, keď v tom sa pred ne postavila Dáša. Mala strašne mastné vlasy a nepekne povýšenecky na mňa zazerala. Cítila som sa pri nej taká maličká. Už som len čakala, čo so mnou bude. Otočila sa ku koňovi a začala ju láskať, až to bolo nechutné, úplne sa k nej dotierala: „Lásočka moja, zlato krásne, ty si len moja, nikoho iného, “ adresovala mi krivý úsmev, až jej boli štrbiny medzi zubami vidieť. Chytila som sa o mreže a nemo sa na ňu pozerala.
„Ty! Pôjdeš so mnou na vychádzku, nech vidím, ako vieš jazdiť! “ zavelila. Chcela som jej vyšklbať aj tak mastné vlasy a vyškriabať tie falošné oči, ale dobre. Nech sa pozrie.
„Ok, na kom pôjdeš? “ ľahostajne som sa jej pozerala do očí.
„Na Sunny. Na kom inom? “ položila sama sebe otázku a nechutne sa zasmiala. A na Sunny? ! Naozaj jej vyšklbem tie odporné oči ale nič som nehovorila.
„Vidím, že si mi ju aj prichystala, to bolo od teba veľmi milé, “ zachichotala sa. Krava... Vrela vo mne zlosť ako nikdy predtým. Bola som z toho celá červená. Odpochodovala som do výbehu pre Lexa. Slnko ma oslepilo a zakrútila sa mi hlava. Zostala som pri vchode do výbehu chvíľu sa nadýchať čerstvého vzduchu. Hneď mi bolo lepšie. Začula som, že sa nejaký kôň blíži klusom ku mne. Zdvihla som zrak a bol to Lex. Ľahko si ku mne klusal a keď bol už pri mne blízko, zaerdžal. Zdvihla som k nemu ruku a hladkala ho ako divá. „Vďaka Lex, ani nevieš, ako si ma potešil. Si zlatý...“ Vyobjímala som ho a celá šťastná som vošla do boxu, ktorý bol najďalej od boxu, v ktorom bola Dáša. Nechcela som počúvať tie jej rečičky, lebo by mi z nich bolo znova blbo. Keď som Lexa vyčistila, na dverách boxu sa objavili biele labky a vykukla aj Lesiina šťastná hlava. Celkom som na ňu zabudla. Pohladila som ju a: „Fúj, Lesia! Kde a v čom si sa to vyválala? ““ Lesia zoskočila na zem až to bolo počuť a rozbehla sa na druhú stranu stajne. Ani som sa nemusela pýtať, kde a v čom sa vyválala. Je jasné, že tu na ranči a v hnoji. No, neriešim... Treba prichystať Lexa, lebo Dáša je už nervózna.
„Kde to nasadáš! “ hulákala na mňa Dáša, keď som nasadala pár metrov pred stajňou, kde nasadajú všetci.
„Len sa neposer, ty si nasadala už v boxe! “ zasyčala som.
„Ale ty nemôžeš.......................... a ja si môžem dovoliť...................................! “ buzerovala. Ja som ju aj tak nepočúvala. Sliepka nech si kotkodáka iba pre seba!
Išli sme po ceste, ktorou som ešte nešla. Boli tam samé kamene a okolo bujačky.
„Klus! “ zavelila Dáša, no ja som zaprotestovala.: „Nie! Veď si doničia kopytá.“ Dáša ma neposlúchla a rovno nacválala po kamenistej cestičke. Ja som len tak-tak Lexa udržala. „Dáša, sorry, ale idem na vychádzku sama! “ zakričala som za ňou a otočila koňa späť. Vrátila som sa na ranč a privolala k sebe Lesiu. Vtedy som ju nechcela zobrať s Dášou. Ochvíľu sme si už v lesíku cvalkali, Lesia šťastne vedľa nás. V lese bolo nádherne. Na kopec som Lexa uvoľnila, nech ide najrýchlejšie ako vie. Všetci traja sme sa kochali výhľadom na zelené kopce a lúky. Pohľad z konského chrbta zbožňujem. Zastavili sme sa ešte pri jazierku a po kolená sme tam vošli. Lex sa schladil a Lesia tam veselo plávala. Voda bola čistučká, vlažná a priezračná, tak sa Lesia aspoň trochu zbavila špiny, čo mala z ranča. S mojím kraksným mobilom som sa s Lexom a Lesiou v jazierku odfotila. Na ceste späť som našla padnutý strom, ktorý Lex krásne preskočil a ani Lesia nelenila. Po troch hodinkách sme sa vrátili na ranč. Lex dostal jabĺčka, vysprchovala a natrela som mu kopytá a odviedla som ho do výbehu. Hneď sa išiel do najbližšieho blata vyváľať. Sunny som už zazrela vo výbehu pre kobyly, tak som jej bežala dať zostávajúce jabĺčka.
„Čo... Čo to? ! “ zostala som stáť ako obarená pri rozštiepených kopytách Sunny. Predné ľavé kopyto bolo v hroznom stave, dosť veľký kúsok rohoviny chýbal. Vzala som ju do sprchového boxu a namazala som jej to. Pri poslednom kopyte som začula hlasy. Dáša a Paľo.
„Pozrite sa, čo chuderke Sunny tá hlúpa Diana spravila! Cválala po kameňoch a ja som na ňu kričala, že to nemôže ale ona ma nepočúvla. Tak ja som s Lexom išla inam...“ tárala Dáša. Tak takú klamárku som v živote nepoznala.
„Čože? ! JA...? “ stála som tam vyjavená. „To bolo presne naopak! “ bránila som sa.
„No, neklam, Diana! “ zrúkol na mňa Paľo. „Budeš musieť z ranča odísť. A ja som si myslel, že ty...“ ani nedokončil a odišiel do stajne.
„Nie, počkajte! Mám... Mám tu fotku, ako som s Lexom a Lesiou dneska pri jazierku.“ Rozbehla som sa za ním s mobilom v ruke a zrazu bum-bác-tresk. Dáša mi podložila nohu a ja som v tom zhone spadla a mobil sa na betóne rozbil. Mala som krvavú bradu, dlane a ošúchané kolená. Nie moc ale štípalo to jak besné. Lesia ku mne pribehla a začala ma olizovať. Otočila sa na Dášu a začala na ňu vrčať a hlbokým hlasom blafkať. Dáša vyliezla na mreže a kričala: „Do ´píp´, “ zober si toho psa! “
Paľo sa vrátil a opýtal sa, kde mám tú fotku.
„Už nemám, a do nevidenia, pán Paľo, čo verí tejto... sliepke! “ odpľula som si smerom k Dáši, venovala som pohľad Sunny v boxe a bodke Lexa vo výbehu, privolala si Lesiu a krívajúc som šla domov.
Akoby nestačilo oblečenie od čučoriedok, teraz som celá od krvi a zajtra prídem asi s odtrhnutou končatinou alebo spadnem do žumpy! Doma mi to starostlivo ošetrili a na všetko sa vypytovali, tak som musela otázky zodpovedať. Rodičia boli z Paľa sklamaní. Dnešný deň som teda riadne rozpísala. Asi viete prečo: S veľkou šancou je to môj posledný deň na tom ranči. A akurát sa mi tam tak zapáčilo. Ja sa asi zosypem. Stratila som kone, stratila som Michala, stratila som Barbaru... A rozbila sa mi moja kraksnička - mobil. Dáša mi ho rozbila! ! !
14.8. – šTvRtOk
14:22
Už je to týždeň, čo som sem nenapísala. Celý týždeň som sa náramne nudila. Ale dneska som mala o zábavu postarané:
Nejakí debilkovia si zmysleli, že si dneska spravia Silvester a búchali pirátov. Vtedy som sedela v izbe a začula som zdola buchnutie dverí. Ako inak - došla Lesia. Vyskočila aj na kľučku mojich dverí a usalašila sa pod mojím stolom. Pokúšala som sa ju odtiahnuť z domu (keby nesmrdela ako tchor, nenamietala by som, aby u mňa ostala) ale ona len ležala a nechcela sa pohnúť. Potiahla som za obojok a ona sa ani nehla. Ležala tam ako prilepená. Pre istotu som vložila ruku pod ňu, aby som sa uistila, či naozaj nie je prilepená.
V izbe sa už rozširoval nepríjemný smrad. „Lesia, mám ťa kopnúť do vrtule? “ vyhrážala som sa už napoly rozčúlená.
Nakoniec som ju musela vláčiť za obojok po zemi a zozadu ju tlačila Biana... Takého strachoputa som ešte nevidela. Keď som zabuchla pred ňou dvere, pozrela sa na mňa, akoby som ju odsúdila na smrť.
V izbe som sa začítala do knihy a po pár stránkach znova dačo buchlo. Už aj som našprintovala do kuchyne, ale Lesia bola taká rýchla, prešla mi pri nohách na schody a znova sme ju mohli ťahať.
„A prečo ju neodnesieš? “ čudovala sa Biana.
„Skús ju zdvihnúť! “ zamrmlala som. „A potom sa ovoňaj...“ Ešte že rodičia nie sú doma, asi by ma prizabili. Vonku včera popršalo, tak sú tu po nej blatové stopy. Asi štyrikrát sa to zopakovalo a ja som už nemala na to nervy.
Poumývala som dlážku a na koberce som sa len zhrozene pozerala. Plastové dvere som sa pokúšala zamknúť. Išlo to ťažko. Po štvrťhodinovom bojovaní sa mi to podarilo. Vzápätí buchol pirát a Lesia urobila nasledovné: zaskučala, oprela sa o stenu vedľa dverí pod kľučku, labkami sa ju pokúšala zdvihnúť, ale nešlo jej to. Keď zistila, že to fakt nejde, zaskučala, akoby už prišli posledné minúty jej života. Chúďa...
Znova som si roztvorila knihu a nasadila do uší slúchadlá, aby som nepočula Lesiino skučanie. Napriek hlasitej hudbe som zaregistrovala výbuch ďalšieho piráta a rýchlosťou blesku som bola už na schodoch a prudko som zastavila. „Veď je zamknuté! “ buchla som sa po čele a vrátila sa späť.
17:08
Mňa asi PORAZÍ! ! ! Rodičia sa vrátili domov a asi po pol hodinke znova vybuchli piráty. Ja už obrnená som nepohla ani viečkom, až na mamin krik: „ČO TU ROBÍ LESIA? ? ? “ Vystrelila som z postele, na schodoch som sa skoro vysypala a na Lesiu zablatenú až po uši som nemo zízala: „Ako to...? “ Čo si vie už aj odomknúť? ! Až neskôr mi zaplo, že rodičia tie plastové dvere odomkli...
S Lesiou som mierila rovno do kúpeľne aj napriek maminým protestom. Už sa mi tu nechce behať ako šialená! Okúpem ju a bude vnútri!
No jejda, nechcem vedieť čo bude robiť na Silvestra.......
15.8. – PiAtOk
12:33
Rodičia šli na nákupy. Predsa len potraviny dole v obchodíku sú o niečo drahšie ako v tescu. Mali by každú chvíľku prísť, už som hladná ako sto vlkov. Biana sa kúpe v bazéne... moment...
12:46
Potichučky som sa šla pozrieť, čo tam robí. Sedela so zavretými očami pri bazéne a močila si nohy. Sotila som ju do bazéna a ostala pod vodou! Ja viem, nemala som to robiť – nie som asi najlepšia sestra. Veľmi som sa vyľakala a skočila do bazéna šípku (teraz to nebolo dôležité, ako som tam skočila ale tá šípka sa mi podarila, inokedy som sa ju skočiť bála) a vytiahla som ju na trávnik. Dokelu! Raz skoro utopím ryšavé dievča v aquaparku a teraz svoju vlastnú sestru! Ale teraz tu plavčík nie je, musím jej dať prvú pomoc sama. Už-už som bola prichystaná napodobniť toho plavčíka a Biana mi vypľula vodu rovno do ustráchaného ksichtu a začala sa rehotať: „Ale som ťa dostala! “
Tak toto od nej nebolo moc pekné, takto ma vystrašiť. Síce pripúšťam, ja som ju nemala sotiť do bazéna, keď nevnímala (ale tak sa zdá, že vnímala dosť dobre, čo sa chystám spraviť). Chcela som jej vynadať za to napľutie do tváre, ale predstava, že by som jej musela dať umelé dýchanie bola horšia. Tak som sa zmohla iba na: „Fúúúj“ a celá mokrá som sa šla usušiť do domu. Dúfam, že nebude žalovať.
15:04
Keď prišli rodičia, začala som snoriť v kuchyni. Kúpili cereálie, tak som sa do nich pustila rovno z krabice (zabudla som, že je ešte na rade obed). Popri jedení som sa prechádzala po kuchyni a zo dve čokoládové guličky mi padli na zem. Nevedela som ich nájsť, tak som sa na ne vykašlala.
„Hups! To bola asi ona, “ zľakla som sa, keď sa mi pod nohou dačo rozpučilo. Nadvihla som nohu a cúvla dozadu a znova som na dačo stúpila: „To bola asi tá druhá...“
Odpratala som to a v chladničke som našla štyri salká. Hneď sa mi zbiehali slinky, ale mama ma zastavila pri pokuse jedno otvoriť: „Z toho bude karamel na tortové oblátky! ! ! “
„Tortové? “ čudovala som sa a premýšľala, či má niekto narodky.
„Áno, chystám sa spraviť tie karamelové keksíky, čo máte tak radi. Ale nezjedzte ich potom všetky! Príde k nám zajtra návšteva.“ Potom prebiehala nudná konverzácia, čo sa ani neoplatí písať. Len som sa dozvedela, že tá návšteva sú Smathersonovci. No dovidenia! Hádam M. nepríde, ten nech sa venuje svojej Rii.
16:10
Tie salká sú ešte stále v chladničke. „A vyzerajú tak chutne, “ povedala som myšlienku nahlas s povzdychom. Rýchlo som chladničku zatvorila, aby som ich nevidela. O pár minút som si šla dať mlieko z chladničky. „Tak vy ste ešte stále tu? ! “ karhala som salká. Jedno som dala za konzervu kukurice, druhé za dve maslá, tretie do už aj tak napchaného šuflíka a štvrté som nevedela kam schovať. Tak som ho aspoň otočila tak aby som nevidela nápis ´salko´. A prečo som to robila? Lebo keby že ich ešte raz v tej chladničke uvidím ako hovoria: „Ja som tu, daj si ma! “ tak by som to už nevydržala a vyhovela im.
16.8. – SoBoTa
16:40
Predchíľou odišli Smathersonovci. Tak sa mi uľavilo, keď so svojimi rodičmi prišla iba Alica! Ale zároveň ma zožierala myšlienka, že je M. niekde s Riou.
„Prečo Mišo neprišiel? “ spýtala som sa v izbe. Jejda, a na čo by mal prísť, keď sa UŽ nekamarátime? !
„Prosímťa, on dakde s chalanmi behá. Čo ti tu chýba? “ doberala si ma.
„Ani najmenej! “ otočila som sa jej chrbtom, aby nevidela moju purpurovú tvár. A možno behá spolu s chalanmi aj Riou. Ó moje nervy ja tuším žiarlim! ! ! ! ! Alici som podala hneď prvú vec, čo som zbadala: cédečko. Dala ho do prehrávača a ozval sa hlas Avril.
„Ozaj, dlho som ťa nevidela na koňoch, už ťa to prestalo baviť? ! “ povedala naoko nahnevane. Pri tom všetkom s M. som zabudla povedať Alici ten incident s Dášou. Tak som jej to teraz mala možnosť vyrozprávať.
„To nie! To vážne? ! Toto len tak nenechám, tá Dáša ma už vážne štve! Hneď zajtra pôjdem za Paľom.“
„Ďakujem, “ usmiala som sa. Aspoň dačo pozitívne, čoskoro sa určite vrátim na ranč.
Nemám čo robiť... Asi stiahnem nejaké pesničky od tej Miley Cyrus alias Hannah Montany a napálim na CD.
19:01
Konečne napálené. Pôjdem si už asi ľahnúť do postele a budem počúvať jej songy cez prehrávač. Vložila som CD a pustila.
„To čo som tam nahrala? ! “ pýtala som sa sama seba a stála ako zamrazená s otvorenými ústami, keď šla pesnička Avrilky. Vytiahla som CD a dala do PC. Normálne ide Miley. Čo sa to doparoma robí? !
„Ja som taká blbá! “ chytila som sa za hlavu po pár minútach a Bianka, ktorá práve prechádzala po chodbe dodala: „Konečne si to priznávaš! “
V prehrávači bolo ešte stále CD od Avril a ja som na to CD položila CD od Miley... Ja som teda primitív...
19:25
„Mami, ostalo nejaké salko? “ pýtala som sa sladkým hlasom.
„Jedno je ešte v chladničke, “ usmiala sa. Už je na nej poznať, že je v druhom stave.
„Ďakujéééém! “ vzala som salko, otvorila a schovala sa do izby: „Tak a už ťa mám, si spokojné? ! “
17.8. – NeDeĽa
11:11
Práve som vstala. Je mi z toho salka trocha blbo (veď keď som ho zjedla celé! ! ! ). A mala som si vypýtať včera od Alici číslo, aby som sa popýtala ako to dopadlo s tým rančom. Alebo, prečo by sa mala ona za mňa biť a sama? ! Mala by som ísť za ňou.
11:15
Moment, ohľadom toho čísla, ja momentálne žiadny mobil nemám asi 10 dní a uvedomila som si to až teraz. Musím poprosiť rodičom, nech mi nejaký čo najskôr kúpia.
12:44
To je sila. Ja som úplne naštvaná... Ale pekne poporiadku. Šla som smerom k Alicinmu domu. Po ceste je ranč, tak som sa najprv stavila tam či už nie je pri koňoch a mala som šťastie. Vlastne nie celkom. Už ako som išla po schodoch do malej klubovne som vycítila, že je tu dusná atmosféra.
„Dáša si vymýšľa! Klame! Celé je to naopak! Vy to nevidíte? ! Aha, už je tu aj Diana. Povedz mu, ako to vlastne celé všetko bolo! “ Alica značne strácala nervy. Neviem, čo sa tu udialo predtým, ale asi nič dobré. Tak teda som stručne popísala, čo sa ten deň stalo a čakala som na rozhodnutie medzi mnou a Dášou.
„Nezmysel! Klamete až sa tak práši! Alica a ty si tu vtedy nebola, tak neviem prečo ju ochraňuješ! “ zvýšeným hlasom a červenou tvárou nepripúšťal to čo sa stalo.
„Ale...“ obe sme chceli namietať.
„Dosť už! Von! OBE! “ Dúfali sme, že sranduje. To nás vyhadzuje z ranča OBE? ! Aká to nespravodlivosť až mi puká srdce od zlosti! Alica chcela ešte dačo namietať, ale to by nemalo zmysel, tak som ju schytila za ruku a upaľovali sme z ranča.
„Podľa mňa on dobre vie, že som v tom nevinne. Ale raz ma už obvinil a nechce si teraz pripustiť, že sa mýlil, “ filozofovala som.
„Asi máš pravdu, “ prikývla, „ľudia sú už taký. Nechceš spať dneska u nás? Myslím, že budeme mať obe z tohto depku, tak by sme sa mohli odreagovať spolu.“
„Radšej ty k nám, “ prosíkala som, lebo byť v jednom dome s M. by som asi neprežila!
„Platí, veď rodičov už dáko presvedčíme, “ uškrnula sa.
18.8. – pOnDeLoK
9:24
Pokiaľ Alica ešte spí, chcem si tu zapísať, ako bolo včera večer. Rodičia sa potešili, že som si tu už našla dobrú priateľku a o to viac, že je to dcéra Smathersonových, takže som ich ani nemusela presviedčať, aby tu spala.
Celý večer sme o koňoch vôbec nehovorili. Ale ja sa cítim taká vinná, že Alicu vlastne Paľo vyhodil kvôli mne. Neviem ako sa jej mám ospravedlniť.
Hrali sme karty, jedli chipsy i chrumky (tento raz s mierou, nie ako u Lindy, keď som sa potom povracala! ! ! ) a rozprávali horory. Keď som rozprávala ja, vyžívala som sa v tom, ako sa Alica tvári.
–Tento horor má názov... Hororová kliatba.
V dome je tma a traja súrodenci si so sviecami posadali do obývačky.
„Kto je na rade? “ pýta sa Daniel svojich sestier. Má okolo pätnásť rokov, blond rovné vlasy a hnedé oči. Usmial sa na o rok mladšiu sestru Mary. Po mame má čierne vlnité vlasy.
„Vlastne mala ísť Lisa, ale keď mi prinesie vychladenú kofolu, rada poviem nejaký strašidelný príbeh za ňu.“ Lisa je najmladšia a má deväť rokov. Zlaté blond vlasy nosí ešte vždy ako bábika- kučery spravené maminou kulmou.
Dievčatko bez slova vstalo a prinieslo kofolu.
„A pohár čo? “ vyhŕkla na ňu. Lisa odpochodovala a priniesla pre istotu tri poháre.
„Pekne si si ju vycvičila, “ uškrnul sa Dan a ponalieval do sklenených pohárov.
„Ak chceš počuť ten príbeh, tak si tie tupé poznámky nechaj pre seba! A verte mi, ten príbeh je pravdivý...
-Pred rokmi tu bola dedinka menom Cosforth. Vtedy pred 500 rokmi vyslovili na ňu kliatbu. Boli to zlí ľudia, ktorí sa dali na čiernu mágiu. Už sa ani nevie prečo, ale muselo to byť niečo veľké.
Rodičia, ktorí mali tri deti, asi vo veku ako sme my, poslali deväť-desať ročnú dcéru na lúku po kvety. Vtedy boli ešte normálni, milujúci rodičia.
Keď sa dievča vracalo do dediny, spievala si a poskakovala. Vlasy jej tancovali do rytmu a zrazu zazrela niečo, z čoho sa jej chcelo kričať. Kytička jej padla z rúk a ústa otvorila dokorán. To, čo videla, boli obesené deti na každom dvore v dedine. Vytiekla jej krvavá slza z oka a rýchlo sa schovala za jeden dom, keď videla, ako niektoré deti ich vlastní rodičia ešte vešajú. Kričali, prosíkali, ale nič nepomohlo. Nemohli sa brániť dokonca ani veľké deti. Ani Mary-en nemohla nijako pomôcť.-
„Tak sa volala? ? ? “ podpichol Mary brat.
„Nie, ale veď musím jej dať nejaké meno, nie hovoriť stále dievčatko a podobne, “ obraňovala sa a pokračovala v príbehu.
-Potajomky sa dostala do svojho domu a potešilo ju, že jej rodina je ešte v poriadku. Už sa za nimi chcela rozbehnúť do záhrady, ale vtom si všimla, že otec schmatol jej brata aj sestru a mieril s nimi do stodoly. Boli tam prichystané tri slučky pripevnené o trám.
„Čo ste sa spochabili? ! Čo s nami chcete urobiť? ! Prečo? ? ? ! ! ! “ kričal starší brat a pokúšal sa ujsť zovretiu otcovej ruky.
„Mlč! Iba robíme to, čo máme.“ Mary-en nespoznávala svojho otca. Matka mu pomáhala a dávala im slučku na krk. Obaja jej súrodenci už sú na pokraji smrti a Mary-en nevie čo robiť. Ako ich zachrániť.
„Počkaj, kde je to tretie decko? ! “ ukazovala mama smerom na tretiu slučku.
„Netuším, ale musíme ho nájsť! “ otec vybehol zo stodoly a Mary-en sa rýchlo ale opatrne schovala do sena v stodole. Rozbúchalo sa ej srdce tak, že nič iné ako buchot srdca skoro nepočula. Jej rodičia nevedeli kde je, takže tí ľudia nemôžu byť jej rodičia, aspoň vo vnútri nie.
„Takže! Kým sa otecko vráti aj s tou vašou neposednou sestrou, vy už budete dávno mŕtvi! “ matka zhodila stoličky a Mary-en sa naskytol nepekný pohľad na smrť svojich milovaných súrodencov. Chcela vykríknuť, ale vedela, že by sa jej to neoplatilo.-
„To ich akože nezachránila? Iba sa nečinne prizerala? “ Lisa mala slzy v očiach.
„A čo mala akože spraviť? ! Čo zmôže také drobné stvorenie proti psychopatom? “ okríkol ju Dan a ďalej už do tej story nebrblala.
-Vzala svojho ponyho a čo najrýchlejšie s ním ušla. Mala namierené ku kaplnke neďaleko dediny.
Sadla si do lavice a oddala sa plaču. Na jej ramene pristávala niečia ruka a ona zdesene vykríkla. Bol to kňaz. Bol starý, s bielymi vlasmi a malou plešinkou. Usmial sa na ňu a povedal: „Aspoň niekto. Len ty z detí si prežila.“ Mary-en naňho pozerala ako bez duše.
O pár hodín sa vrátili tajne do dediny. Zažili ďalší šok. Rodičia sa spamätali a uvedomili si, čo sa stalo. Kričali a plakali pod mŕtvolami svojich detí. „Čo sme to urobili! Ako sa to mohlo stať! “ vyčítali si. Väčšina rodičov si pripravila vlastné slučky a obesili sa vedľa svojich detí. Kňaz im dohováral, ale nedali sa presvedčiť.
„Poďme rýchlo k nám, aby nebolo neskoro! “ súrila ho Mary-en.
Keď došli na miesto, žiaľ, bolo už neskoro. Obaja jej rodičia a súrodenci viseli na jednom obrovskom tráme. Iba jedna slučka bola prázdna– jej. Rozplakala sa a tiekli jej krvavé slzy. Kňaz sa trocha aj vystrašil, čo sa jej stalo. Ale presvedčila ho, aby išiel do dediny pokúsiť sa niekoho zachrániť.
Keď odišiel, Mary-en stúpila na stoličku, slučku si dala na krk, venovala ešte pohľad svojej rodine a so slovami: „Budem čakať na pomstu, “ sa obesila.
Niektorí rodičia sa z toho ako tak dostali. Teda aspoň žili ďalej. Dedinu aj so všetkými spálili a postavili na tom toto mestečko, kde teraz bývame. Vraj sa to bude opakovať každých sto rokov, pokiaľ to niekto nezastaví. A pozajtra tomu bude presne sto rokov! - po konci story si zívla a upila z kofoly.
„Ja tu nechcem bývať! Mamíííííí! “ rozvrieskala sa a bežala za mamou. No, asi kto- Lisa. Mama vzápätí prišla za vinníčkou a pokrútila hlavou: „O tom by sa nemalo hovoriť...“
Takže čo? Je to pravda? Alebo len nejaký výmysel, aby zastrašili deti?
Na druhý deň skoro ráno Lisa vykríkla zo sna.
„Videla som to! Videla som celý ten dej! Všetko! Obesené deti a potom aj rodičov! Všetko tak ako si to včera rozprávala. Ibaže sa nevolala Mary-en ale Anna. Navštívila ma vo sne a všetko mi ukázala. Povedala, že sa to dá...“ všetko len tak zo seba sypala ale Daniel ju v polke prerušil.
„Upokoj sa, dobre? To sa ti snívalo preto, lebo sme ťa tým včera strašili! “
„Ale veď Mary povedala, že to bolo skutočné! “ hlavu si položila na stôl, zakryla si ju rukami a začala plakať. Tak toto sú vedľajšie účinky rozprávania hororov. Alebo chcené?
„Moje nervy! “ vykríkla Mary, keď Lisa zodvihla hlavu.
„Čo je? ! Už aj ty začínaš? “ nechápal Dan.
„Pozri sa na ňu! “ ukázala na Lisu, lebo z jej očí tiekli krvavé slzy. Lisa odbehla pred zrkadlo a zvrieskla. Rodičia boli akurát v práci. Inak by dostali asi infarkt. Vrátia sa až o tri dni.
„Poďte všetci sem! “ zavelil Dan. Obe sestry k nemu prišli ako poslušné ovečky.
„Kebyže je ten príbeh pravdivý a nie je to až tak dávno...“ zamyslel sa Daniel, ale Mary si nedala ujsť príležitosť povedať nejakú poznámku: „Nie Dan, iba sto rokov! ! ! “
„...tak by to mohlo byť v novinách alebo niekde zaznamenané, “ dokončil svoju myšlienku.
„Pozriem na net...“ ponúkla sa Mary. O chvíľu sedela pri kompe a obaja súrodenci jej stáli za chrbtom. Našla archív novín v tom čase a začala prehľadávať.
„Bingo! Je to tu! “ potešila sa Mary. Prebehli to očami a čo najviac potrebovali, to bol zoznam obetí. No, bolo ich dosť. Oni hľadali 5- člennú rodinu, kde bol jeden chlapec, najstarší a dve mladšie dievčatá.
„Tu, čítaj! “ zvolala Lisa a ukázala prstom na plazmovom monitore.
„Rodičia Elen a Henrich Grunenovci, deti Oliver, Nora a ANNA! “ prečítal Dan.
V sekunde sa Mary otočila k Lise a vysypala jedným dychom: „Lisa čo ti Anna vo sne povedala? ! “
„Už dosť! “ vykríkla Biana. Obe sme až nadskočili. Takto nás vystrašila počas rozprávania hororu.
„Takže ty načúvaš za dverami, há? ! “ doberala som si ju. Môj narýchlo vymyslený horor bol asi taký strašidelný, že to už nemohla ďalej počúvať. Alebo aspoň pre 12 ročnú babu. Ale som rada, že nás vyrušila, lebo som už nevedela ako pokračovať, hahaha!
Už mi prestalo písať asi tretie pero. Tentoraz mám také pekné čierne a na ňom napísané kofola .
10:04
Akurát som vymyslela jednu strofu básničky:
Pero mi nepíše,
no náplň je plná.
More sa kolíše,
no žiadna to vlna.
Na jazyku mám ďalšiu strofu:
Vonku je krásne,
no ja som chorá,
šťastie mi zhasne,
nemoc ma zdolá.
Škoda, že spolu nesúvisia.
15:23
Alica u nás zostala ešte na obed a potom som ju odprevadila aj s Lesiou domov.
„Alica, prepáč. Je to moja vina, že aj teba Paľo vyhodil, to som nechcela, “ vyrukovala som s tým, čo ma trápilo.
„Vôbec to nie je tvoja chyba. Že sú ľudia taký ako on a Dáša nemôžeš, “ objala ma. Som veľmi rada, že som si tu našla skvelú kamošku.
„Skoro som zabudla, dáš mi telefónne číslo? “ Fakt som si nato spomenula v poslednej chvíli ako sme sa lúčili. Môj melón (to akože hlava) sa zamestnáva iba „dôležitými“ vecami.
Teraz sa totálne nudím, lebo v telke nič dobré nejde a už je mi smutno za Sunny a Lexom. A Michaelom .
19.8. – UtOrOk
22:01
Od rána až doteraz som strávila pri počítači. Pôjdem spať, „dobrú noc, počítač, môj celodenný spoločník v nudných chvíľach! “
20.8. – StReDa
9:50
Dneska si za počítač ani nesadnem, tak ma bolí chrbát!
15:10
Poobede sme išli kúpiť do mesta nový mobil.
„Ktorý sa ti páči? “ pýtali sa rodičia.
„Napríklad tento, “ ukázala som na prvý, čo som zbadala. „Nie počkať, môže byť ten vedľa neho.“ Naozaj som nemala náladu vyberať si teraz mobil.
„Si si istá, že chceš túto motorolu? “ čudoval sa otec (v minulosti som taký mobil mala a dávala som najavo nespokojnosť).
„Jejda nie! “ prebudila som sa a poriadne sa rozhliadala po mobiloch. Nechcela som vybrať nejaký moc drahý, ale zasa ani nijaký črep.
Vybrala som si Nokiu 6300. 2 megapixelový foťák by mi mal stačiť. Chvíľu mi potrvá, kým si naň zvyknem.
21.8. – ŠtVrToK
8:10
Volala mi Alica: „Ahoj! Prepáč, že tak skoro volám, ale môžem ti zaručiť, že dneska medzi deviatou a dvanástou hodinou nikto na ranči nebude. Tak mi napadlo, či sa tam nepôjdeme pozrieť za koňmi, “ navrhla.
„Super nápad! Som za! Tak o deviatej pred rančom.“
„Platí. Ja sa kvôli falošnej Dáši a zatvrdnutému Paľovi nevzdám len tak týchto koní! “
„Správna reč, moja! “
10:49
Vážení páni a vážené dámy, toto bolo vážne husté!
Niečo po deviatej sme sa už obe krčili za kríkmi pred rančom. Paľo akurát odchádzal so svojím džípom preč.
„Kam ide? “ spýtala som sa.
„Vždy vo štvrtok medzi 9:30 a 11:30 má právo byť so svojou dcérou. Neviem prečo a začo sa s ňou nemôže normálne vídať, ale o tomto som vôbec nemala vedieť. Povedali mi to rodičia, ale okolnosti už nie. Nikdy si tento čas nenechá ujsť. Do deviatej opatrí ranč a ide preč, “ vysvetlila.
Ja som chvíľu mlčala. „A Dáša? Tá nepríde? “
„Tá máva v tomto čase tajné schôdzky s frajerom (vyvalila som na ňu oči, taká ježibaba môže mať frajera? ! ). Akože je na koňoch, no pritom sa fláka dakde v meste. Neprišli jej ešte nato. Keďže tu o tom čase „okrem nej“ nikto nie je, tak ani nikto nemôže dosvedčiť opak. Okrem mňa, ale ja nie som bonzáčka, “ zamyslela sa, „a úprimne ma ani nezaujíma, čo robí.“
„Vzduch je čistý, “ pripomenula som. Vyšli sme z kríčkov a zastali pred zamknutou stajňou. „A ako si poradíme s týmto? ! “
„Nemaj strachy! “ Zaviedla ma za stajňu, kde sú vždy otvorené dvierka. Ale potom sú tu ešte jedny– zamknuté. Alica si čupla, nadvihla z dolného pravého rohu jednu tyč, potom z ostatných a dvere sa roztvorili aj bez kľúča. „Každý člen je po čase do tohto zasvätený, “ uškrnula sa.
Pozdravili sme sa so všetkými koňmi a potom som bola raz pri Lexovi a raz pri Sunny. Sunny má ešte tie kopytá fakt v hroznom stave.
„Tak rada by som si na nich ešte sadla, “ zadumala som.
„Pokojne, “ súhlasila Alica. „Mám ti pomôcť? “
„To ako bez sedla, len tak v boxe? “ bola som prekvapená. Prikývla. Dala mi stupáka a vyhupla som sa na Sunny. Objala som ju okolo krku a v tom krásnom momente sme začuli buchot. Sunny sa zľakla, zoskočila som z nej a s Alicou sme sa na seba pozerali, že čo to bolo. Vykukla som z boxu: „Och nie! Dáša! “ povedala som potichu a vystrašene, „čo tu tá robí! “
Tajne sme ju sledovali. Mierila k Lexovmu boxu. „Dokelu, zabudla som si tam mikinu! “
Vošla do boxu a viac sme nevideli. „Tu máš! “ Počuli sme akoby do niečoho kopala. Snáď nie do Lexa? !
„Daj mobil, “ nadstavila Alica ruku. Vyšli sme potichučky z boxu. Alica kamerovala ako Dáša do niečoho kope, ako inak, bol to môj sveter, už celý od trusu. Ble. „Na čo kukáš! “ adresovala koňovi s krikom až sme všetci podskočili, aj Lex. Ešte nás nezbadala. Vytiahla bičík, ach, nie! Začala Lexa plieskať až erdžal a staval sa na zadné nohy. Zdesene sme na ňu pozerali a chystali sa ju zastaviť, ale Lex nás predbehol. Prednými nohami ju zahnal a ona zdesene vykríkla, až sme sa ja s Alicou dali na šprinty preč. To si nás už musela všimnúť. Znovu sme sa schovali do kríkov a čakali, kým Dáša vyjde.
„Viem, že ste tu! “ zajačala škrekľavým hlasom. Neozývali sme sa. No ďakujem, nechcem prísť aj o tento mobil! Ešte mi ho rozbije ako ten predošlý, keď sa dozvie, že sme to natočili. Musíme to ukázať Paľovi, hádam nám už uverí.
Zdrhli sme ku mne domov. Sadli sme si na posteľ a prehrali video. Vyzeralo to hrozivo. Takto bezdôvodne biť koňa. Prečo to vlastne urobila? !
„Možno sa rozišla s tým frajerom a na Lexovi si vybíjala zlosť, “ čítala mi myšlienky Alica.
„Alebo mu chcela fakt ublížiť a zvaliť to znovu na mňa, “ uvažovala som. „Má Paľo email? Pošleme mu to cez net! Osobne sa s ním nemám chuť stretnúť.“
22.8. – PiAtOk
11:11
Už asi hodinu dokola pijem kofolu a chodím na záchod. Čakám na email od Paľa. Nech si konečne sadne na riť za PC!
21:12
Ešte nič nedošlo, žiadna reakcia na to video.
23.8. – SoBoTa
12:44
Zavolala mi Alica. Vraj sa jej na mobil ozval Paľo a chce aby sme do hodiny prišli na ranč. Takisto zavolal aj Dášu. Ach, to zas bude! Bolí ma z toho všetkého brucho. I z tej včerajšej kofoly. Vypila som dve dvojlitrové fľaše......... Že nie som normálna je už dobre dávno známe.
16:01
Stáli sme na schodoch pred klubovňou a zvieral sa mi žalúdok od strachu. Nadýchla som sa a vošla dnu. Zbytočne som sa teraz stresovala – nikto tu ešte nebol. Sadli sme si do kresiel a čakali na rozsudok.
Spred klubovne bola počuť vrava. V dverách sa zjavil Paľo, ešte pokojný a za ním rozzúrená Dáša.
„To mi nemôžete urobiť! Celé to narafičila! To nie som ja! Je to spracované na počítači! “ vymýšľala nezmysly. Paľo sa dokonca zasmial. Bolo vidno, že sa radšej nechce vyjadrovať k tým výhovorkám a Dáša, ktorá pochopila, že nemá šancu sa zvrtla na opätku a so slovami: „Toto horko oľutujete! “ odišla.
„Už sa bojíme! “ adresovala Alica Dáši a ja som sa pridala.
„Nechápem, ako ste si mohli dovoliť vniknúť na pozemok aj napriek tomu, že som vás vyhodil, “ uzemnil nás a nahodil vážnu tvár. Hneď nás radosť z Dášinho odchodu opustila. Dúfam, že nie sme na rade!
„Ale aj tak, mal som veriť vám. Veľmi sa ospravedlňujem, “ pousmial sa a my sme si nahlas povzdychli a prikývli. „Tak teda, môžem vás tu očakávať? “
„Jasné, “ zažiarili nám úsmevy.
23.8. – SoBoTa
23:20
Hneď ráno som chcela vyštartovať na kone, ale mama ma zastavila: „Dneska upratujeme celý dom, drahá! “
Obyčajne upratujem rýchlosťou svetla, ale teraz len rýchlosťou zvuku. Neznášam upratovanie, najmä keď mám na pláne niečo iné, tak chcem upratať čo najrýchlejšie.
Na kone som prišla o dosť neskôr ako v dohovorenom čase.
„Mohla si mi zavolať predsa, “ karhala ma Alica. Ja som si pre istotu skontrolovala či nemám na hlave nejakú dieru, cez ktorú mi mohol mozog vyfučať. Nenašla som, to bude už chyba vo mne .
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
3
dobrý blog, skor dialog, aj ked neviem čo je pointa, ale su to tvoje myšlienky
4
Napíš svoj komentár
Dianin denník (pokračovanie2)