No nie za oknom, ale v mojej duši..
Dažďovými kvapkami sú moje slzy
a búrkou chaos, ktorý mám v hlave..
Poslala som ťa preč,
no boli to len lži...
Lži, ktorými som chcela oklamať samu seba...
Ale teraz už viem, že srdce sa oklamať nedá,
že city sa ovládať nedajú..
Je to presne rovnaká búrka,
akej som sa v detstve bála..
Búrka, ktorej koniec je v nedohľadne
a ja neviem, či po nej vyjde slnko,
či uvidím dúhu a aspoň na chvíľu sa budem usmievať...
Chcem oklamať samu seba,
že ťa už nemilujem, že si pre mňa len krásna minulosť..
Že dokážem ísť ďalej sama..
No nejde to..
Nech sa akokoľvek snažím,
tvoj úsmev a tvoj hlas z hlavy nedostanem..
Tú iskru v tvojich očiach,
keď si sa na mňa díval..
Kam sa to podelo?
Čo sme s tým spravili?
Áno viem, vinu nesiem ja..
A nesiem za to aj následky..
Do konca svojho života si to budem vyčítať..
Že už nikdy nebudem ti môcť povedať,
čo bolo pre mňa tak prirodzené
a dokázala som to povedať iba tebe..
MILUJEM ŤA
.. ale už nikdy nebudem môcť..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár