Pomaly ležím smrti v náručí

Poznali ste niekedy smrť? Či už klinickú alebo tú ozajstnú(no vy nám o nej asi už nebudete rozprávať).
Ja som smrť prvý raz spoznal, keď sme boli s partiou v Amerike. Jasné, že sme blbli(a kto by nie? slight_smile:

Teda sme neváhali keď sme zazreli tabuľu s ponukou na skákanie bungee-jumpingu. Jeden z našej partie povedal, že keď som to tu už zazrel, lebo som to bol ja ktorý som ich na to nahovoril, že mám skákať prvý. A prečo nie? Veď už som skákal a nikdy sa mi nič nestalo. Mňa šťastena mala stále pod palcom. No nejako som sa jej vtedy vyšmykol.

Už na prvý pohľad som zbadal, že toto bude môj najväčší skok. Neváhal som, upevnili mi teda lano a ja som si veselo skočil. Kým som letel dole, bolo úplne všetko super. Bolo to iba pár sekúnd, no bol to super pocit. Vzápätí so mnou trhlo a letel som späť. No ledva som sa už vracal späť k rieke, začul som veľmi slabo zdesený výkrik. Pozrel som sa nad seba a zreteľne som videl ako sa lano uvoľnilo.

,,Aké blbé." pomyslel som si(to je sranda čo sa preháňa človeku hlavou, keď stojí, no skôr padá na smrť). Jediným mojim šťastím bolo to, že sme skákali nad riekou.

Spadol som a už si ďalej nič nepamätám. Až keď som sa zobudil, bol som zafačovaný a ležal som(čo iné by som asi robil slight_smile:. O chvíľu sa už na mňa prišli pozrieť rodkáči. Zistil som, že som bol asi tak týždeň v kóme.

Každý vraví, že v kóme vidíte koniec tunela a v ňom svetlo, no ja vám môžem tvrdiť niečo iné. Predo mnou sa znova prehrával môj život. V spomienkach som našiel aj také veci, na ktoré(ako som si myslel) som už zabudol. No kóma bola vlastne príjemná. K životu ma späť priviedla myšlienka, čo ešte musím urobiť.

To bolo prvý raz, čo som bol pri smrti ozaj blízko. Druhý raz je aj dnes. Aj dnes bojujem o svoj život, lebo moje srdce vypovedá službu.

Keď viete, že možno a nedožijete ďalšieho rána, ako radi zaspávate? Ked viete, že zajtra píšete písomku a vy už budete ,,mimo?". Je to pocit, akoby vám každú noc niekto povedal, zajtra zomrieš... a takéto to bude až do veľkej noci. potom by mi mali srdce, no ako to povedať, opraviť? Zošijú mi vznikajúcu dierku a ja budem zase čeliť ďaľším prekážkam. No taký je život, milý a krutý.

Ak by som sa už na birdz a nikde inde nedostal, chcel by som poprosiť jedno dievča, ktoré sa volá Kaťa, aby mi odpustila, že som mu dával iba takú malú časť srdca a že sa možno v živote nestretneme.

Ďalej by som chcel poprosiť o odpustenie dievča menom Peťa. Spoznali sme sa na tábore, a možno vďaka nej je moje srdce takéto choré. No vedz Peťa, že si mi bola najviac v živote. To kvôli tebe som písal ako som písal. To ty si vo mne naozaj zobudila ten, no talent. Moje básne boli takmer všetky pre teba. No ja ťa neviním za moju smrť, lebo tvoje srdce ma nikdy nemilovalo a ja s tým musím zmieriť. Či už tam hore alebo tu na zemi.

A nakoniec by som chcel pozdraviť všetkých mojich priateľov. Boli mi oporou, keď si ma smrť takmer zobrala a pomáhali mi. Tu ich vymenujem iba pár a s nimi aj poďakovanie, no i tak:

Kaťa z vršatca za to že mi pomáhala posledný rok, Peťa z vršatca za to že mi zlomila srdce, Aďo z vršatca, Andrej zo spojovej, hoc viem, že sme si nikdy nepadli do oka, Amande. alias Majke za to, že mi pomohla trochu naštartovať život, Angelika z vrskou za to, že si na mňa spomenula i keď na mňa už všetci kašľali, Antonii za to, že mi pomohla na poslednej noci vo vrsatci napísať list pre jedno dievča, Baši z vrskou za to, že dokázala byť priateľská aj keď to už vyzeralo blede, Sime tiez z vrskou za to, že mi dala iný pohľad na emo, Carina z vrsatca za to, že vedela napriek tomu že bola bulharka, vedela mať srdce, Dade za to, že škola nebola tká nudná, Denisovi z vrskou za to, že mi pomáhal od samého začiatku, Ewe za to, že mi pomohla prekonať každodennú nudu, Georgii za to, že mi ukázala lásku z inej strany, Ivanke z vrskou leobo mi pomáhala, Janke z chvojnice za to, že si ma pamätala aj po troch rokoch, Katke, mojej láske, za to, že ju musím nechať na svete samú, Katka z domu, za to že mu spríjemnila posledné týždne, kike z chvojnice za to, že mi ukázala život baby, Laure z matadoru, za to, že mi chcela dohodiť aďu, Lenke z z vrskou za to že som jej mohol písať poštu, Lujze zo školy za to, že ma chápala ako nik iný zo školy, Mary, vynikajúcej češke, ktorá ma vedela zozveseliť, Našej triednej, hoc mi moje vnútro hovorí, že si to nezaslúži, za to že mi pomáhala a naštvala sa na mňa a mnohýnm iným ľudom, ktorý mi pomohli.

AK SA UŽ NIKDY NESTRETNEME, MAJTE SA.....!

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu