Takže na začiatok, vzhľadom na to, že mám jazvy na viacerých častiach svojho tela (áno teraz vyznievam ako dobrodrúžne neopatrné dievčisko alebo sado-masochistická sebazničujúca hynea)
Z každého som trošku .... chichi
Tak k veci -> idem vám popísať jazvu na pere (pretože k ostatným som sa nedostala takým poetickým spôsobom a tak sa do mojej pamäte historicky nevryli).
Bol krásny slnečný deň (trepem, nemohol byť slnečný, lebo keby bol, bola by som vonku, táto príhoda by sa vôbec nestala a ja by som teraz nemala čo písať). Takže znovu ......
Bol hnusný upršaný deň a ja s mojou kamoškou sme nemali čo robiť (okrem toho, že sme sa už hodinu snažili zjesť fazuľovú polievku - každá z vlastného taniera samozrejme). Vlastne, keď si to tak spätne prehrávam mali sme asi MILIÓN BEZPEČNÝCH možností, ako tráviť náš spoločný voľný čas. My šak s našimi sprostými hlavami, sme sa rozhodli, že najlepšie bude, keď sa začneme naháňať (šak čo, že mi to moja múdra mama xy-krát zakazovala).
Toto zverstvo sme hneď, bez toho aby sme si stanovili pravidlá (načo aj), začali aj vykonávať a to tak - že moja kamoška (volajme ju Ela, je to osobnejšie) sa rozbehla z kuchyne do chodby so slovami "naháááňajma ma"
Ja som nezaháľala a rozbehla sa svojimi krivými nohami cez chodbu, ktorá viedla do mojej izby za ňou. Do mojej kutice sa (logicky) dalo dostať cez dvere, ktoré boli len tak mimochodom sklené.
A tak ako som sa predierala cez nie až tak dlhú chodbu (na ktorej chýbali koberce, ktoré by normálne poslúžili ako brzdná dráha), preblesla mi cez nervové drahý v mozgu znepokojujúca myšlienka o tom, čo by sa stalo, ak by Ela zavrela dvere. Následne na to sa však ozval môj naivný a dôverčivý hlas v hlave, ktorý mi vravel "prečo by to robila, šak nemôže byť taká blbá"
Pamiatku na to, aká (nie)je Ela blbá si budem na svojom bledom ksichte nosiť po zvyšok svojho života.
Ako som sa tak hnala chodbou a bezhlavo sa rútila do izby zaznamenali moje oči nečakaný (podrazácky) pohyb, ktorým bolo zatvorenie dverí. V tom momente sa moje tri zdegenerované bunky snažili vymyslieť plán záchrany.
Po ruke však nebolo dostatok času, priestoru, pomôcok ani financií (okej, trepem tie financie by mi asi nijako v dakom okamihu nepomohli)
A tak mi neostávalo nič iné iba doslova (s prepáčením) drbnúť do tých zatvorených sklenených dverí svojich vystrašeným ksichtom.
Ako sa to stalo, sklo sa roztriešilo na všetky svetové strany a zostali sme iba ja, Ela a drevený okraj dverí.
Nechápavo sme na seba pár minút čučali, premeriavali si jedna druhú či sme OK. Ela mala mini (ale fakt že MINI) červenú bodku na pravom líci, na ktoré jej neskôr v ten deň dala jej sestra mega (fakt že MEGA) leukoplast, aby sa mala čím pýšiť na druhý deň v škole a rozprávať o tomto strastiplnom zážitku.
Mňa nič nebolelo. Pocítila som až závan vetra na chrbte, keď sa moja staršia sestra (ktorá na nás mimochodom mala dávať pozor) valila zo svojej izby na poschodí a vrieskala najskôr na nás že "čo do prdele zas robíme" a po tom na to, čo mi ostalo na tvári po nepríjemnom strete s dverami.
Ďalej si moc nepamätám, len viem že ma s ocom hodili do auta, zavolali mame a utekali do nemocnice. Medzitým sa moja sedlácka krv stihla nasiaknuť do asi dvoch kilov servítkov, ktoré mi sestra pritisla na tvár.
Ako sme tak čakali v rade na pohotovosti, mama sa stihla pohádať s hlavným doktorom lebo ju - ako zdravotnú sestru - nechcel vpustiť so mnou na sál.
A tak som to musela všetko zvládnuť sama - tam mi pamäť znovu vynecháva, len viem že ma prikryli zeleným chirurgickým plášťom a robili si svoju robotu. Hneď ako som zliezla z toho stola, začal ma ten "super milý, ochotný, najlepší" doktor podplácať, že vraj keď prestanem plakať dá mi lízatko. Taký prd makový ! Revala som ďalej ! (keby mi ponúkol aspoň čokoládku ale lízatko ? čo som nejaká lacná školáčka čo naletí ujovi v dodávke ?!) Nie nie, pekne som sa vyplakala.
PS: Keď sa ma však teraz niekto spýta čo to mám za jazvu (vzhľadom na to, že milujem Batmana a všetko s ním spojené) tvárimsa, že sa som sa príliš nechala uniesť a chcela sa podobať na Jokera. chichi
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár