Pomaly som vykukol. Vsetko biele, vsade klud. Pozrel so sa na tych dvoch, zasnezenych, ze uz ich takmer nebolo vidno ako sedia bez pohnutia. Uz sa ani netrasu. Ktovie nad cim tak rozmyslali, ze sa zabudli uz aj triast.
S neskutocnou namahou som vyliezol zo zakopu a zohnuty so zbranou pred sebou som sa vybral vpred. Asi po sto metroch som sa zastavil a pocuval. Ticho. Odrazu sa ozval hrozivy vykrik. Nerozumel som co zareval ale zvuk ktory sa ozval nato signalizoval... ktovie co to v mojej situacii bolo...ale myslim ze vykupenie. Vzduch zacali pretinat gulky z 88-cky kanonu a rozprasovali sneh predomnou pricom vytvarali biely oblak ktory sa rychlo priblizoval a znamenal len jedno. Neunuval som sa ani pohnut. Naco? Oblak dosiel az k mojim noham a sfarbil sneh okolo na cerveno. Padol som na zem..este niekolko guliek prederavilo pomerne skromny odevy....a nic. Ziadna bolest. Prave naopak, zalialo ma prijemne teplo. Kanon utichol a hlasy tak isto.
Myslienky mi zbehli ku vcerajsim udalosti ked som sa snazili zneskodnit kanon ktory masakroval nasich. Delil ma od neho jeden zakop. Povodne som to chcel prebehnut cele naraz a tomu hajzlovi..ehm...ale ked som vybehol, bol som rad ked som to stihol aspon do toho najblizsieho zakopu. Zosuchol som sa dole. Po chvili som sa obzrel v pravo a zbadal som nepriatelskeho vojaka ktory sedel hned vedla mna s rovnakym prekvapivym pohladom ako som mal ja. Ihned zareagoval a vyvratil ma na chrbat, chytil ma pod krkom a zacal skrtit. Uz som takmer nevidel na oci ked sa mi nejak podarilo nahmatat pistol, paradoxne prave tu jeho ktora ukoncil jeho bezpochyby hrdinsky zivot.
Az teraz sa dostavila ta ukrutna bolest ktora mi paralizovala mozog. Zacul so vrzganie snehu ako sa niekto priblizuje k mojmu bezmocnemu telu. Z posledneho som otocil hlavu a pozrel hore. Pramo do hlavne samopalu.
Zvlastne. Vraj sa tesne pred smrtou kazdemu premietne jeho cely zivot pred ocami ako na filmovej paske. No mne sa premietla len jedina udalost. A tvar zeny ktoru som uchranil. Bolo to tiez vcera, hned z rana. Este ani slnko poriadne nevyslo ked som bol sam s velitelom nasej jednotky a vbehli sme do jedneho opusteneho domu. Zdanlivo opusteneho. Zacali sme prehladavat vsetko mozne a hladali nieco pod zub. Nenasli sme nic. No zbadal som nieco za pieckou. Schulena ludska postava. Pozreli na mna dve vystrasene oci. No v tej chvili ma velitel odstrcil a vytiahol tu osobu spoza pece. Bola to zena a aj napriek tomu ze mala tvar scasti zakrytu, bolo vidiet ze je velmi pekna. Zreval na nu kde ma jedlo a ona nam poslusne dala najest zo svojich poslednych zasob. Uz pocas toho ako sme jedli som si vsimol ako na nu velitel zazeral. Ked sme dojedli, podisiel k nej ked bola otocena k piecke a zacal ju obchytkavat. Strha sa a otocila sa k nemu. Ten ju chytil a ziadostivo sa na nu pozrel. Pritlacil ju k stene, roztrhol jej odev a zacal ju surovo bozkavat nech sa branila ako chcela. Nemohol som sa na to pozerat. Rozbehol som sa k nim a odsotil som ho od nej. Naskytol sa mi velmi zaujimavy pohlad ktory hned nato prerusil prudky uder do hlavy. Vraj co to robim. Velitel pokracoval v nacatej praci a tak som zdvihol zo zeme samopal, poklepkal ho po pleci a ked sa otocit, dostal s pazbou presne medzi oci.
Asi z toho bude riadny pruser lebo hned odisiel, pravdepodobne to nahlasit a natarat nejake hluposti aby mu uverili. Och, rad by som im dal nejako vediet nech nikoho neposielaju do tej zimy po mna lebo je to zbytocne no ale...neviem preco ma to vobec trapi...
Vystrel.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár