Ale predsa len je tu jedna vec, presnejsie osoba, ktorá mi dokáže každé ráno dvihnúť náladu. Istý bezdomovec ktorý sedí deň čo deň oproti vchodu na zemi a pred sebou má šiltovku. Našťastie žltú. Sedí a obdarúva okoloidúcich obrovským, bezzubým, (možno aj páchnucím) krokodíliej papuli podobným úsmevom. Jeden by neveril, ale ono to naozaj funguje. Ľudia mu tam hádžu mince a prajú mu pekný deň. Ja som mu to ešte nikdy nepovedala. Veď ako by som aj mohla. Cítila by som sa blbo. A vlastne som mu ešte nikdy neprispela...asi preto som mu nikdy nepopriala
Z tejto meditácie ma vytrhol rozhorčený zákazník, totiž asi 10 ročné dieťa ktoré sa nevedelo rozhodnúť, s akým obrázkom si vybrať žiacku knižku a oborilo sa na mňa že čo tu spím. Potrebovala som ukľudniť srdce, tak som zatvorila oči a zhlboka som začala vťahovať do pľúc vzduch. Zacítila som všelijaké vône počnúc svojim parfémom ktorý nestál zaveľa a končiac rožkami z pekárne. Myšlienky mi razom kdesi ušli a na stotinu sekundy som zabudla, kde to vlastne som. Takto som sa stotinu unášala tou zmesou vôní, kým mi do nosa neudrel zápach pokazených zubov a ja som vedela že to nemôže byť nikto iný než to hnusné decko. Čo keby som mala aj ja deti? Túto otázku som si kládla dosť často a napadla mi aj teraz. No hneď som sa jej aj zbavila pri pomyslení že mojim ďeťom by malo takto smrdieť z úst. A mať ich s mojim mužom? Striasla som sa.
Otvorila som oči a predomnou stál muž. Vyzeral celkom zdatne na činnosť ktorá mi napadla ako prvá. Podvedome som si prehodila vlasy na druhú stranu a nasadila, ako to len nazvať, úškrn alebo..skôr úškľabok. Každopádne to bol pokus o úsmev. Muž vtedy nadvihol obočie, s trápnym pocitom odvrátil zrak a odtiahol tvár ktorá sa dovtedy pomaličky približovala k mojej. Vôbec som netušila že mám taký silný úsmev.
A vtedy sa to stalo. Muž sa začal ospravedlňovať za svojho pravdepodobne syna a vtedy som vedela že ten puch nevychádza z toho dieťaťa. Teda, je možné že časť bola aj z neho, ale sám to predsa nemohol vyprodukovať. Otočila som sa a zhlboka som sa vydýchalávala predstierajúc, že hľadám nejaké žiacké knižky so zaujímavým motívom. Bohužiaľ moje oddelenie bolo na tom dosť zle a tak som bola nútená sa opäť zhlboka nadýchnuť a otočiť sa. Tenučkým hlasom som im vysvetlila že máme len tie dve ktoré chlapec držal v rukách a opáť som sa na chvíľu otočila. Nakoniec mi zaplatili za obe a odišli. To bol chválabohu koniec zmeny.
Na ceste zo šatne mi ani neviem ako napadlo, že by som už mala konečne aj ja prispieť tomu týpkovi vonku. Veď som predsa človek. Vytiahla som teda peňaženku a pripravovala som si nejaké drobné. Bola som už pri dverách keď som to zbadala.
Akási staršia dáma mu vhodila do šiltovky značnú kôpku mincí a on okamžite zareagoval. Znechutene som sa obrátila naspäť k svojej peňaženke ale nejaký zvláštny pocit ma nútil dvihnúť hlavu. Žobrák začal z čiapky vyhadzovať medenáky a hádzal ich do neďalekého kanála. Tak toto veru nie. Za svoje medenáky si pôjdem radšej kúpiť rožky ako ich dať tomu tu. Zbadal ma že ho pozorujem a tak som sa vybrala k nemu že ho riadne zjazdím. Vyšla som pred vchod a opäť som dostala taký zvláštny pocit. Pocit aby som ostala stáť. Tak so zastala a pozerala sa na neho. Odhliadúc od tej jeho tlamy, mastných vlasov a iných charakteristických čŕt pre ľudí tejto sociálnej vrstvy vyzeral celkom schopne na činnosť ktorá mi napadla ako prvá. Jeho výraz však náhle zvážnel a pozrel sa hore. Nedalo mi to a musela som sa pozrieť tiež.
Zatienilo ma veľké, odporné, nenávidené, toľko krát preklínané ale hlavne červenej farby písmeno T. V takejto bezradnosti a pri predstave že budem pri ňom tak blízko som sa zmohla len na hlboký nadých. Tentoraz som však ucítila výfukové plyny áut ktorý však razantne prekryl zápach ktorý neprajem ucítiť ani svojmu najväčšiemu nepriateľovi. Odkiaľ sa len mohol vziať? Vtedy som periférne zahliadla tú osobu avšak nekompromisné T-čko nepočkalo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
magick55
5. 3.marca 2012 23:03
@nataly005 máš to..ako si chcela
Napíš svoj komentár