Tento text je ale určený len pre tých materialisticky zmýšľajúcich, ktorí ešte v kútiku duše cítia a podvedome tušia, že by predsa len nakoniec mohlo byť všetko inak. Kto však takéto slabé tušenie a cítenie v sebe vôbec nemá, ten je už žiaľ duchovne mŕtvy. Toho neprebudí nijaký text, ale snáď možno ešte nejaké extrémne utrpenie a extrémna bolesť, ktoré mu roztrhajú na kusy celý jeho doterajší materialistický hodnotový systém.
Poďme teda na to a ukážme si, ako je možné dôjsť k osobnému pochopeniu, že človek a jeho bytie je niečím oveľa väčším, než sa mu snaží nahovoriť obmedzenosť materializmu.
Materializmus, ateizmus a mnoho iných názorov, hodnotení, filozofií, úvah a téz, to všetko vzniká v ľudskej mysli. A naša myseľ sa vo všeobecnosti vyznačuje tým, že tvorí nepretržitý prúd myšlienok.
Znamená to teda, že neustále na niečo myslíme, a to od rána do večera. Odkedy vstaneme, až dokedy nejdeme spať. V mysli ustavične preberáme svoje túžby, plány, povinnosti, lásky, závisti i nenávisti. V mysli hodnotíme seba a iných, v mysli sa odmeňujem a chválime, alebo trestáme a zraňujeme. V mysli preberáme svoje tajné vášne, necnosti a zvrátenosti, o ktorých okrem nás nikto netuší. V mysli prežívame svoje strachy, obavy, úzkosti a depresie. Naša myseľ v nás zaujíma kľúčové postavenie, a my sme preto nevedomky svoju osobnosť stotožnili so svojou mysľou. Presne tak, ako to vyjadril Descartes slovami: „Myslím, teda som!“ Znamená to teda, že ľudia podstatu svojho bytia, svojej existencie a svojej osobnosti vidia práve vo svojom myslení.
Takýto postoj je však nesprávny a človeka obmedzujúci! Je totiž väzením a pascou, do ktorej nás chytil náš rozum, reprezentovaný našou mysľou, a urobil z nás svojich otrokov. Otrokov, ktorí v obmedzení vlastného rozumu a mysle tvrdia, že niet žiadne duchovno a niet žiadneho Stvoriteľa.
Pravda o bytí človeka je ale iná, a povedomie o nej nesie každý z nás vo svojom najhlbšom vnútri. Ako sa však chceme s touto Pravdou spojiť a v sebe ju nájsť, musíme sa vymaniť z otroctva rozumu, reprezentovaného našou mysľou.
Aké prvé kroky treba urobiť, aby sme dosiahli tohto cieľa?
V prvom rade si je treba uvedomiť, že podstata našej osobnosti nie je totožná s našou mysľou. Skutočná podstata našej osobnosti je oveľa vyššia a ušľachtilejšia, a stojí vysoko nad mysľou.
K hlbokému vnútornému pochopeniu tejto skutočnosti môžeme dospieť tak, že začneme hľadať, kým to vlastne v skutočnosti vnútorne sme. Môžeme sa trebárs zamyslieť nad tým, že ak niečo vlastníme, hovoríme o tom, že je to naše. Hovoríme o našom dome, našom aute, našom kabáte, atď. No a tak isto hovoríme aj o našej mysli.
Máme teda dom, ale nestotožňujeme sa s ním, keď v ňom bývame. Máme auto, ale nestotožňujeme sa s ním, keď v ňom jazdíme. A máme myseľ, a tiež by sme sa s ňou nemali stotožňovať, keď ňou myslíme. Je to naše vlastníctvo, ale my nie sme rozum, reprezentovaný mysľou. Tak, ako nie sme autom, keď v ňom jazdíme, a tak, ako nie sme domom, keď v ňom bývame. My sme tým, kto je majiteľom mysle, domu a auta! My sme tým, kto stojí nad všetkým a iba to využíva.
Aby sme si túto zásadnú skutočnosť dokázali uvedomiť, skúsme trochu pozorovať svoju myseľ. Vyhraďme si na to čas a skúsme raz nezaujato pozorovať vlastnú myseľ a svoje myšlienky. Buďme však len nezaujatými pozorovateľmi, a svoje vedomie nenechajme vťahovať do jednotlivých myšlienok, ktoré budú pred nami neustále defilovať.
Jednoducho iba pozorujme, ako naša myseľ myslí a nemiešajme sa do toho. Pozorujme svoju myseľ, ako niečo, čo stojí mimo nás, čo si žije svojim vlastným životom a tvorí myšlienku za myšlienkou.
Ak vážne začneme s takýmto nezaujatým pozorovaním, bez vtiahnutia nášho vedomia do toho, čo naša myseľ myslí, budeme spočiatku vnímať vlastnú myseľ ako nejakú zamračenú oblohu, po ktorej putujú oblaky jednotlivých myšlienok. Ale pretože do myšlienok nevstupujeme, rýchlo plynú po oblohe našej mysle tak, ako keď fúka vietor a rýchlo ženie nízku oblačnosť po reálnej oblohe.
A my len pozorujme a do ničoho nevstupujme. A ak v tom budeme mať dostatočnú trpezlivosť, začnú zrazu presvitať pomedzi oblaky našich rýchlo plynúcich myšlienok maličké kúsky čistého, jasného neba, nachádzajúceho sa za oblakmi.
A tieto kúsky čistého neba budú pri našej trpezlivosti stále čoraz väčšie, až nakoniec všetky oblaky našich myšlienok odplynú do stratena, a my budeme hľadieť na čistú, bezoblačnú a jasnú oblohu našej pravej osobnosti.
Všetky pozemské myšlienky budú preč a človek sa ocitne v žiare, jase a svetle skutočnej Pravdy bytia. Pravdy, ktorá je večná, a ktorú preto nie je možné pochopiť, ba ani len nahliadnuť pozemským rozumom a jeho myslením, pretože myslenie je spojené s ľudským mozgom, a teda s telom. A naše fyzické telo tu dnes je, ale zajtra ho už niet! A preto pominuteľný a fyzicky racionálny rozum, ktorý spolu s telom vzniká a zaniká, nemôže nikdy nahliadnuť Pravdu bytia, ktorá je večná a nefyzická.
Nahliadnuť ju a spojiť sa s ňou nám je možné jedine vtedy, keď sa staneme duchovnými. A k tomu dochádza vtedy, keď sa zbavíme všetkých pozemských myšlienok. Vtedy, keď sa povznesieme nad vlastnú myseľ a postavíme sa nad ňu. Vtedy, keď zostaneme stáť na pozícii nášho ducha, stojaceho nad mysľou.
Vtedy sa s naším duchom vznesieme do výšky, kde prúdi všetko prenikajúca Láska Božia, ktorá nepozná nijaké hranice pozemského rozumu. A človek prežije, že je jej časťou! Bude sa v nej kúpať a bude ožiarený jej čistým Svetlom. Hlboký mier a čistá radosť naplnia jeho vnútro. Zrazu pochopíme, poznáme a uvedomíme si, že jedine toto je naše pravé „ja“! Že je ním náš duch, stojaci v mieruplnom a radostnom prúdení Božieho Ducha.
Potom tiež pochopíme, ako neuveriteľne sme boli obmedzení našou mysľou, schopnou pohybovať sa len v rámci pozemského ponímania priestoru, času a celého nášho bytia. Nášho bytia, ktoré je oveľa väčšie a vznešenejšie, než sme schopní pochopiť rozumom a mysľou. Všetko to správne pochopiť je možné jedine vtedy, ak sa svojim vedomím dokážeme povzniesť nad vlastný, obmedzený rozum a myseľ, k Pravde Ducha.
Descartes sa mýlil! Jeho známa veta: „Myslím teda som“, je lož! Skutočná súcnosť človeka nie je totožná s jeho myslením! Skutočná súcnosť človeka je totožná s prekonaním nášho myslenia! S povznesením sa nad naše myslenie! Len tak sa dotkneme svojho ducha a ovládneme svoju myseľ, ktorá bude od toho dňa slúžiť nášmu duchu. Naša pravá duchovná osobnosť bude potom využívať myseľ ako nástroj, namiesto toho, aby myseľ využívala nás, a to až do takej miery, že s ňou stotožníme svoje bytie a svoju osobnosť.
Myseľ obyčajného nevedomého človeka je ako splašený kôň, ktorý dňom i nocou prostredníctvom myšlienok unáša svojho jazdca kde príde. Myseľ duchovného človeka je ako poslušný kôň, ktorý na podnet svojho jazdca beží iba cestami ušľachtilosti ducha. Cestami dobra, spravodlivosti, čistoty a lásky.
Ten prvý je mysľou ovládaný, a ten druhý myseľ ovláda. Lebo jedine duch je schopný dať mysli správny smer, zatiaľ čo myseľ samotná to nikdy nedokáže. Lebo jedine duch môže smerovať človeka k výšinám Ducha, zatiaľ čo myseľ ho bude vždy smerovať iba k matérii a k materiálnej obmedzenosti.
» kusvetlu.blog.cz/... v spolupráci s M.Š.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
dezolat
6. 7.júla 2020 19:16
Tvoj clanok mi primomina Bojacka ked Diane mala pisat o nom knihu ktora sa mu nepacila tak ju vyhodil a skusal ju napisat sam. No nevedel nic napisat a par dni pred odovzdanim sa s dalsimi dvoma nafetovali a napisali 500 stran somarin XD
Napíš svoj komentár