A paradoxne, ich konštatovanie je vo svojej jednoduchosti oveľa bližšie k pravde, ako všetky fundované hodnotenia politikov, zdravotníkov a ostatných kompetentných, vyjadrujúcich sa k súčasnej kríze. V tomto konštatovaní sa totiž skrýva jadro celého problému!
Žiaľ, pre moderných ľudí je však vo všeobecnosti príznačné, že vo vzťahu k akémukoľvek problému sa budú radšej zaoberať tisícami podružných vecí, len nie jeho podstatou. Len nie tým, čo je najzásadnejšie, najrozhodujúcejšie a prvoradé.
Takto je tomu samozrejme aj v prípade koronavírusovej krízy, ktorej čoraz intenzívnejší dopad na náš každodenný život je skutočne trestom Božím. A my všetci by sme si mali v prvom rade položiť otázku, za čo nás to vlastne Pán tak tresce?
Odpoveď je jednoduchá: za to, že robíme niečo zle, pretože ak by sme jednali dobre a správne, nebolo by nijakého dôvodu trestať nás.
A čo teda robíme zle? Čo nerobíme tak, ako Pán chce? V čom sa tak veľmi priečime Jeho Vôli, že na nás dopustil takéto súženie, ktorého konečné riešenie a definitívne vyriešenie je v nedohľadne? Toto sú zásadné otázky! Tieto otázky si je treba klásť v súvislosti s koranvírusovou krízou! Týmto smerom by sme mali uvažovať a hľadať! Keby sme tak urobili, odpovede by sme určite našli.
Ale žiaľ, týmto smerom sa myslenie ľudí neuberá, pretože naši súčasníci majú na to svoj vlastný názor. Majú svoje vlastné riešenia. Riešenia, ktoré síce majú z materiálneho hľadiska svoje opodstatnenie, ale zostanú vždy len niečím dielčím a druhoradým, pretože im chýba ambícia dopracovať sa k skutočnej podstate celého problému. A tá je duchovná! Nám však chýba ambícia problém riešiť a vyriešiť komplexne, v jeho duchovno materiálnom prepojení.
V kostoloch sa začínajú objavovať oznamy o slúžení omší za odvrátenie pandémie. Je to krok správnym smerom, ale treba si úprimne povedať, že omše a modlitby už nestačia. Veď predsa aj pred koronavírusovou krízou chodili ľudia do kostola a modlili sa, a napriek tomu k nej došlo.
Modliť sa je správne, ale už je treba úplne iného druhu modlitieb! Už je treba modlitieb činu! Už je treba, aby sa to, čo sme sa doteraz modlili, v nás samotných uskutočnilo v čine. Už je treba čin a jednanie! Už je treba viditeľnú zmenu života! Už je treba zmenu hodnotového systému!
Lebo žiaľ to, čo bolo doteraz, boli viacmenej len prázdne slová! To však, čo sa teraz od nás očakáva, je reálne jednanie. Je reálne jednanie v súlade s Vôľou Najvyššieho! A tá nám bola sprostredkovaná v Desatore prikázaní a v Ježišovom učení o láske k Stvoriteľovi a k blížnemu.
To, že nás Pán trestá, je svedectvom nedostatočnosti našich modlitieb, ktoré zostali iba v rovine slov a doteraz sa nepremenili v čin. Doteraz sa nestali konaním. Vôli Pána doteraz nezodpovedá ani náš život, ani naša hierarchia hodnôt, ani náš spôsob myslenia.
Lebo len čin sa počíta! A pretože činu niet, dopadá na nás trest Boží! Pán nás trestá, aby ukázal, aký krehký je náš svet a ako rýchlo v ňom môže všetko skolabovať, ak sa už konečne nepohneme správnym smerom.
Pán nám ukazuje, že tu je, že tu vždy bol a vždy bude, hoci náš takzvaný moderný svet už v neho neverí. A preto dáva tomuto modernému svetu pocítiť, aký je maličký. Otriasa nim aby pochopil, že musí začať fungovať na novom základe.
Lebo čas dozrel a my sa už konečne máme stať pravými ľuďmi! Ľuďmi spravodlivými, čistými, dobrými, čestnými a ušľachtilými. Ľuďmi, majúcimi v úcte blížnych i Stvoriteľa všetkého. Ľuďmi, pre ktorých sú hodnoty dobra a ducha na prvom mieste a všetko ostatné je až na druhom mieste.
Ak toto neprivediem v čin, bude konať Pán a všetkými našimi doterajšími istotami otrasie tak zásadným spôsobom, že v nastávajúcej neistote budú ľudia donútení a dotlačení hľadať jedinú pravú istotu, spočívajúcu v rešpektovaní Vôle Stvoriteľa. Spočívajúcu v poznaní Jeho Vôle a v rešpektovaní Jeho Vôle! V rešpektovaní jeho Vôle nie len prostredníctvom slov modlitieb, ako tomu bolo doteraz, ale najmä prostredníctvom svojho reálneho života. Prostredníctvom spôsobu svojho myslenia a prostredníctvom svojho hodnotového systému.
Toto je od nás očakávané a toto je jediná pravá modlitba za odvrátenie svetovej pandémie! Toto je podstata celého problému! Všetko ostatné, čo sa robí je síce potrebné, ale vzhľadom k tomu, čo máme v skutočnosti sami v sebe a so sebou z duchovného hľadiska urobiť, je len podružné. Všetkými vonkajšími opatreniami bez duchovnej zmeny v podstate len potláčame niečo, čoho podstatu nepoznáme, nechceme ju pochopiť a prijať, a preto to, iba zvonka potlačené, prepukne časom s novou silou a možno trochu iným spôsobom. Ak by sme to ale urobili naopak a riešili prednostne podstatu, jej vyriešením by zmizli aj všetky dôsledky a koronavírusová kríza by ustúpila.
Na dôkaz pravdivosti všetkých, vyššie uvedených tvrdení, sa pozrime na jednu celkom konkrétnu oblasť. A síce, na oblasť umeleckej tvorby, ktorá je súčasnou krízou mimoriadne postihnutá. Umelecká sféra je na kolenách a umelci prosia štát o pomoc, aby mohli vôbec prežiť, a aby spolu s nimi prežilo aj ich umenie.
Umelci sú totiž zväčša ľudia slobodných povolaní a nemajú stále zamestnanie. Sú preto zvyknutí na neistotu. Preto si vytvárajú finančné rezervy, aby dokázali preklenúť neisté obdobie medzi koncom jednej práce a začiatkom druhej. Preto aj istým spôsobom dokázali preklenúť prvú vlnu koronavírusovej krízy, a po jej ukončení a letnom poklese infikovaných optimisticky očakávali jesenné obdobie, kedy sa budú môcť pustiť naplno do práce.
Na jeseň však prišla ešte silnejšia, druhá vlna pandémie. Všetky umelecké aktivity sú obmedzené na minimálnu mieru alebo úplne, avšak všetky ich úspory na horšie časy boli už minuté v prvej vlne krízy. Umelci žiadajú štát o pomoc a o holé prežitie. A nakoniec im asi nezostane nič iného, ako ísť na úrady práce.
Áno, umelecká oblasť je zasiahnutá mimoriadne silným spôsobom, avšak riešenie tejto situácie má dve roviny. Prvá rovina predstavuje riešenie klasického typu, čiže cez peniaze. Cez rôzne podpory, cez rýchle, takzvané helikoptérové peniaze a podobne.
Ale peniaze nie sú všetko! Nie je to totiž také jednoduché a jednostranné, ako si to predstavuje naša civilizácia, postavená predovšetkým na peniazoch. Tento problém má aj druhú, oveľa hlbšiu rovinu. O to sa ale absolútne nikto nezaujíma, pretože ako už bolo spomenuté, nikoho ani len nenapadne ísť s nejakým problémom až k jeho jadru a podstate.
A čo je onou podstatou v tomto konkrétnom prípade? K poznaniu podstaty sa dopracujeme prostredníctvom otázky, prečo bola takto mimoriadne postihnutá práve umelecká sféra? Prečo to práve ju takto extrémne, až existenčne zasiahlo?
Pretože umenie z vyššieho hľadiska, ktoré nikoho nezaujíma, je tu na to, aby bolo vlajkovou loďou pozdvihovania civilizácie, národov i jednotlivcov k vyšším a ušľachtilejším ideálom. Umenie je tu na to, aby robilo ľudí lepšími, ušľachtilejšími a mravnejšími. Aby ich viedlo k vysokým a vznešeným duchovným hodnotám.
O týchto veciach minulé generácie vedeli a napríklad koncom 19. storočia, kedy sa pomaly začala formovať myšlienka našej národnej samostatnosti, bolo hlavným cieľom väčšiny literátov predovšetkým pozdvihovanie vlastného národa. A to po všetkých stránkach. Po stránke materiálnej, po stránke gramotnosti a vzdelania, i po stránke mravnej a duchovnej.
Alebo môžeme uviesť iný príklad. Trebárs barokovú hudbu. Jej cieľom bolo pozdvihovať duše poslucháčov k Stvoriteľovi. „Ku sláve a cti Božej!“ Toto písal Johann Sebastian Bach pod svoje notové partitúry.
A čo dnes? Dnes umenie fatálnym spôsobom rezignovalo na svoje poslanie posúvať civilizáciu, národy a jednotlivcov k niečomu lepšiemu, vyššiemu a ušľachtilejšiemu. Súčasné umenie rezignovalo na svoje pravé poslanie. Vysmialo sa z neho, prestalo byť vlajkovou loďou vzostupu a vykročilo svojou vlastnou cestou. Cestou dekadencie, úpadku, nemravnosti, vulgárnosti a obscénnosti. Umenie už neukazuje cestu nahor, ale nadol do pekiel. A súčasní moderní materialistickí a ateistickí umelci si mysleli, že to tak snáď pôjde donekonečna. Samozrejme, veľká česť všetkým výnimkám.
Avšak Ten, v koho existenciu títo „umelci“ už neveria, im dal tvrdo pocítiť, že tu je a že už má dosť toho hnoja, ktorý produkujú pod rúškom umenia. A preto toto „umenie“ a jeho tvorcov zrazil na kolená. Zahnal ich do existenčných problémov, znemožnil im produkovať ďalšiu špinu a doprial im čas na zamyslenie. Na zamyslenie nad tým, čo vlastne robia a komu tým slúžia. Daroval im priestor, aby si to uvedomili, pretože pri ich doterajšej tvorivej vyťaženosti im chýbal čas na zásadnú hodnotovú sebareflexiu.
Teraz preto čas majú a mali by ho správne využiť. Využiť tak, že zásadným spôsobom prehodnotia svoje ďalšie umelecké smerovanie a konečne pochopia, čo je pravým účelom umenia.
Tieto skutočnosti a tento pohľad však žiaľ absentuje vo všetkých debatách, venujúcich sa záchrane umenia. Hovorí sa v nich vždy len o peniazoch a o štátnej podpore, prostredníctvom ktorej by umelci preklenuli najťažšie obdobie, aby potom mohli nanovo začať s produkciou takej istej mravnej, morálnej, ľudskej a duchovnej úbohosti, ako predtým.
To, o čom sme hovorili v prvej časti textu, sa teda takýmto celkom konkrétnym spôsobom premieta do oblasti umenia. A podobným spôsobom sa to premieta do každej oblasti našej spoločnosti, ba dokonca i do nášho osobného života. Všade tam na nás v súčasnosti dopadá trest Boží!
Tento názor prostých ľudí je pravdivý, ale nesmie zostať iba pri konštatovaní. Musia z neho byť vyvodené konkrétne a zásadné dôsledky pre náš každodenný život. Musíme sa všetci spoločne i každý sám za seba pýtať, prečo na nás tento trest prichádza? Musíme sa pýtať, čo robíme tak zle, že na nás Pán niečo takéhoto dopúšťa? Musíme pochopiť, v čom sa priečime Vôli Najvyššieho, o ktorej správne pochopenie sme sa doteraz vôbec nezaujímali, a preto sme ju ani nemohli správne naplňovať. Musíme poznať Vôľu Najvyššieho, musíme poznať čo je ňou od nás vyžadované a musíme to začať napĺňať. Musíme sa hodnotovo obrodiť, pretože náš doterajší hodnotový systém bol nesprávny. Musíme sa stať novými, inými a lepšími ľuďmi. Ľuďmi skutočnými a pravými! Takými, akými nás chce mať náš Pán. Ľuďmi čestnými, spravodlivými, dobrými, skromnými, čistými, ušľachtilými, láskavými, duchovnými a milujúcimi Stvoriteľa.
Boží trest na nás dopadá preto, lebo sme od tohto všetkého na míle vzdialení. Ak to nepochopíme, ak si to nepriznáme a ak to budeme ignorovať, prídu na nás ďalšie tresty, ktoré nás budú ohýbať a tlačiť správnym smerom. A my sa buď v tomto smere ohneme a podvolíme, alebo nás Vyššia Moc definitívne zlomí. Nijakej inej strednej cesty niet.
» vaznost-doby.bloger.cz/... v spolupráci s M.Š.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
vladqog
26. 10.októbra 2020 18:48
0_0
Napíš svoj komentár