Stôl u babky bol biely, s masívnymi nohami a uprostred mal malú zásuvku, kde sa dali nájsť zaujímavé veci. Bol na ňom veľký obrus s potlačou a na ňom ešte jeden, priesvitný, gumený, prichytený kovovými úchytkami. Pri tomto stole sme (5 detí+dospelí) obedovali počas letných prázdnin a trávili dlhé večery hraním kariet a „Človeče nehnevaj sa“. Výnimočne si stôl vyhradili pre seba chlapi na zvláštnu udalosť, partiu šachu. Tu sme počúvali hrôzostrašné historky o duchoch a strašidlách, zážitkoch z lesa i príbehy o pradedkovi bojujúcom s delostrelcami v 2. svetovej vojne. Keď prišla silná búrka, zapálila sa na stole sviečka - hromnička, aby nás ochránila.
Pred Vianocami sa tu zdobili medovníčky i vyrábali domáce klobásy, na Veľkú noc sa piekli štrúdle a „pásky“. A občas sa smútilo, plakalo, ale i veľa žartovalo a spievalo. Chystali sa narodeninové oslavy, organizovali svadby aj pohreby a občas sa strhli riadne hádky, pri ktorých sa búchalo dverami. No keď hnev odznel, vždy sa všetci opäť stretli pri jednom stole. Pri babkinom stole bolo stále veľa ľudí, dnes ich tam už toľko nie je.
U nás doma máme iný stôl. Má čierne úzke kovové nohy a svetlohnedú laminovanú dosku. Keď sme tú prvú, poškodenú menili za novú – mala som pocit, akoby odchádzal kus našej rodinnej histórie a prichádzalo niečo cudzie (doska bola z rovnakého stola od tety).
Na našom stole bol vždy ručne vyšívaný obrus, v lete živé kvety a jedli sa pri ňom samé pochúťky: pečené pstruhy rovno z panvice, bryndzové halušky z porcelánovej misky, zemiakové lokše s klobáskou, úžasné koláče... Kedysi na ňom otec opravoval rádia, spolu sme v miskách s chemikáliami vyvolávali fotky, vyrábali mušky na chytanie rýb, písala som na ňom domáce úlohy, vymaľovávala maľovanky... Príležitostne sa náš kuchynský stôl menil na úžasný bunker. Stačila na to deka, stoličky, pár kníh na zaťaženie a parádna skrýša bola na svete. Veď pri stole sa nemusí iba sedieť.
Náš stôl býva stále zaprataný časopismi a knihami, niekedy i korálikmi a drôtmi, často ho treba umývať od akrylových farieb. Občas naň položíme šijací stroj a niečo ušijeme. Tento stôl si veru prešiel kadečím, aj preto bolo potrebné jeho pôvodnú dosku vymeniť.
Keď raz budem veľká, budem mať vo svojej kuchyni krásny veľký jedálenský stôl. Každý člen rodiny pri ňom bude mať svoje miesto. Možno mi ho vyrobí šikovný stolár zo storočného dreva presne na mieru, a možno bude presne takýto.
Kuchynské stoly sú rodinným zrkadlom. A keď raz budem mať ten svoj, len tak ľahko ho nevymením.
Úvaha
Komentuj
3 komenty k blogu
2
Ďakujem , ono je to asi naozaj tak, že keď si vážiš a nachádzaš krásu v každodenných veciach, robíš si svoj život šťastným. Všetko je o vnútornom nastavení
Napíš svoj komentár
a práve tieto "maličkosti" vyzdvihujú, krášlia a uzdravujú dušu človeka....
nech sa ti darí