My Lord III

Bola čierna temná noc. Eaton nemohol spať. V hlave mu hrala nejaká zvláštna melódia.
Nebolo to prvý raz čo ju počul. Vnímal tú pieseň tak, až mal zimomriavky. Naozaj sa mu to len zdá?

Obliekol sa a vyšiel z izby. Nezdá sa mu to. Hrá tu.

Kto je to, že môže takto nádherne hrať? Že sa vysmieva všetkým preddefinovaným harmóniám a vytvára niečo také nové, úžasné?

Eaton vyšiel po schodoch do veže. Ešte nikdy tam nebol. Hudbu počil stále bližšie a bližšie.


-Ardian?- spýtal sa prekvapene keď otvoril dvere.
Ardian sa strhol a okamžite si kľakol.
-Prepáčte pane.. nechcel som Vás zobudiť..-
-Nič sa nedeje Ardian. Nespal som.. Hráš nádherne.-
-Najkrajšie čo som kedy počul Ardian..-
-Ďakujem pane.-
Ardian sa uklonil ešte hlbšie.

-Pokračuj prosím.- povedal Eaton.
-Rád pane. Túto skladbu som zložil pre vás.-
-Ty si ju zložil?- spýtal sa prekvapene Eaton.
-Áno pane.-
Ardian sa postavil a znova si sadol za klavír.

Prstami pohladil klávesy a začal hrať jemnú, tichú melódiu. Ako keď začína malý potôčik.
Ardian ponížene pozeral dolu.

Skladba postupne gradovala. Ardian hral hlasnejšie a hlasnejšie.

Aj keď ju Eaton už dobre poznal, stále stál na zemi ako prikovaný. Na každom kúsku tela mal zimomriavky.
Ardian hral tak geniálne. Tak emotívne. Eatonovi sa skoro tlačili slzy do očí. Chcel ho objať.

Prečo hrá takú nádherne smutnú skladbu?
Prečo takú skladbu zložil?
Ardian.. musí vnútri trpieť viacej než si ktokoľvek vie predstaviť.
Oveľa viacej než Eaton ktorému len chcú nanútiť ženu.

Ardian cíti takú veľkú chuť na Eatonov krk.. nikomu to nemôže povedať.. je pri ňom stále a dusí to v sebe, stále sa to hromadí, je toto viac a viac.
Umiera. Zvnútra.
Nikdy sa necítil tak slabý, bezmocný. Za tých sto rokov čo žije, nikdy nemal na nijakú krv takú chuť až by ho to zvnútra zabíjalo.
Nikdy ju nepotreboval.
Až teraz. Až teraz keď Eaton dospieva a Ardian si začína uvedomovať vôňu jeho pokožky.
Začína si uvedomovať čo by spravil pre Eatonov jediný pohľad.
Pre jeho krv..

Skladba sa začala utišovať. Doznel posledný dizonantný tón.
-Pane.. možno by ste už mali ísť spať.-
-Áno Ardian, máš pravdu. Ďakujem ti. Bolo to úžasné.-
Eaton odišiel. Až teraz sa mu spustili slzy.
V tej skladbe bolo toľko emócií.. toľko nikdy nepovedaného..


Líhal si do postele. Ešte stále mal zimomriavky.
Nemohol na tú melódiu prestať myslieť. Poznal ju, dokonale.
Ale keď tam stál pri Ardianovi a zdieľal jeho bolesť.. bolo to iné. Intenzívnejšie.
Ponoril sa do toho.
Ľahol si a celú noc prebdel.

Ráno ho zobudila slúžka ktorá po niekoľkých zaklopaniach ktoré Eaton nepočul vošla do izby.
-Pane.. mám príkaz poupratovať vašu izbu.. prosím presuňte sa.-
Unavený Eaton si ponaťahoval svaly, niečo zamrmlal a išiel vyhľadať Ardiana.
Keď ho na celom prvom poschodí nevedel nájsť, zašiel do kuchyne, že niečo zje.

-Dobré ráno pane.-
-Ty aj varíš Ardian?-
-Áno pane.- prikývol a usmial sa.
Síce len krájal zeleninu, no Eaton sa chcel rozprávať.
-Vyzerá to pekne.- povedal.
Ardian sa zase usmial.

Eaton k nemu prišiel na druhú stranu.
Ardian mal tú krv tak blízko, tak na dosah.. Silno prižmúril oči a snažil sa to nevnímať.
-Chcem to skúsiť!- povedal rozkazovačne Eaton.
-Ale pane, ak si ublížite..-
-Nevadí, nechaj aj mňa!- potlačil Ardiana nabok a zobral si nožík.
-On čo nikdy nekrájal zeleninu a nožík.. to nie je dobrý nápad..-
-Pane, naozaj neviem či by ste mali..- Ardian začínal byť naozaj v rozpakoch.

Eaton začal. Hneď po druhom pokuse si pichol do prstu z ktorého sa spustil prúdik krvi.
-Au..- zamrmlal Eaton.
-Pane.. ste v poriadku?- spýtal sa Ardian.

Podchytil mu ruku.
Eatonova krv stekala na Ardianovu pokožku.
-Nevydržím..-
-Pane, treba zabrániť infekcii. Môžem?-
-Čo či môže?! Nič vážne to nie je!- Eaton začínal byť nervózny. No prikývol.

Ardian si kľakol. Jazykom mu prešiel po prste.
Krv stále unikala.
Celý Eatonov prst objal svojimi perami. Zvnútra úst ho šteklil jazykom.
-Ardian? Čo to robíš?-

Tento malý prúdik krvi, bola prvá krv ktorú v živote ochutnal.
Ani netuší, akú chybu spravil.

 Blog

23 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu