Ardian zavrel oči a kľakol si.
-Pane, spravím pre vás všetko čo si žiadate. Avšak mali by ste rozmýšľať, či to naozaj chcete.
Nie je to len o tom že viete lietať a máte možno nejaké iné schopnosti, ale cítite ohromný smäd po krvi ktorý sa dá len zťažka ovládať.
Budete žiť večne, teda na starobu neumriete. Na zranenia už áno, ale keď sa napijete krvi tak sa vám rany zahoja. Naozaj to chcete?-
Eaton chvíľku mlčal.
-Áno Ardian. Už som pevne rozhodnutý.-
-Upíra z vás spravím tak, že vám predám svoju krv. Len neviem ako.. ranu vám na tele robiť nechcem, ešte vám ju môžem predať ústami.-
-Rob ako myslíš Ardian.-
Ardian sa postavil. Chvíľku váhal, lebo nevedel čo si má prekúsnuť. Nakoniec si kúsol do ruky a vysal z rany krv. Mierne sa zohol ku Eatonovi.
-Tak nežne ma hladil po vlasoch.. Podoprel moju hlavu a krvavým jazykom prenikol do mojich úst. Všetká tá krv ktorá chutila odporne ako železo, mi stekala cez jazyk do hrdla. No zrazu sa jej chuť začala meniť.-
-Strácal som seba.. zatvoril som oči a užíval som si Ardianov už čistý jazyk ktorý neprestával.
Pramienok krvi mi stekal po brade. Zrazu mi chýbala. Najprv chutila tak odporne a teraz si uvedomujem že to bolo to najlepšie čo som kedy pil.
Najdrahšie anglické čaje, vyrábané z exotických lístkov, ani jeden nechutil tak vynikajúco. Bolo to neporovnateľné.. Chcem ešte Ardian.. tvoju krv..-
Zrazu len Ardian odsunul svoju hlavu od Eatona.
-Prečo si prestal? Bolo to také nádherné.. keď na naše pery spojili. Keď som sa mohol pohrávať s tvojím jazykom.. musel si prestať, však..
Lebo sme muži.. lebo si môj sluha.. lebo nám to nikdy nebolo súdené..-
Eaton si zlízol posledný pramienok krvi čo mal na brade a utrel si ústa.
-Ardian.. cítim sa tak zvláštne.. slabo a vyschnuto.. čo to je?-
-Potrebujete ešte krv pane.. dal som vám jej málo. Môžete sa napiť..-
-Ale Ardian.. keď ja nedočiahnem..- povedal smutne Eaton.
Ardianovi myklo kútikom úst, no radšej sa nezasmial. Pohol hlavou a k Eatonovi priletelo kreslo.
-Môžete sa na to postaviť pane.. teda ak vám nevadí že to bude špinavé.-
Eaton sa postavil na kreslo. Objal Ardiana okolo pliec a trošku sa skrčil.
-Toto si chcem vychutnať.. že sa dotknem jeho kože..-
Najprv mu len jemne perami prešiel po krku.
-Tak veľmi chcem ten krk hladiť, bozkávať.. nemôžem... nemôžem!-
Zakúsol sa.
Rozbúchalo sa mu srdce. Zastavili sa mu všetky zmysly.
-Je to také.. úžasné. Keď mi jeho krv steká do hrdla.. cítim sa živší, silnejší..-
No za to z Ardiana pomaly ale iste život ubúda. Čím viacej ho má Eaton.
Oddialil sa od jeho krku a oblizol zvyšné pramienky krvi.
-Ardian..- vzdychol. Viac nemohol.
Odvtedy kľačal Ardian každé ráno pri posteli než Eaton vstal.
Každé ráno mu dával kúsok zo seba.
Každé ráno bol slabší.
-Viem, že je to blízko.. cítim to odvtedy ako som mal prvý raz jeho krv.. viem, že už nemám veľa času. Že toto sú moje posledné dni.. už nevládzem ani chodiť, nieto ešte slúžiť, na čo som im teraz? Vyhodia ma a umriem na ulici..
Môj pán ma vyhodí lebo keď už je upír tak som mu nanič..
Už som len fľaša vína ktorá sa vyprázdňuje a až v nej nič neostane tak ju zahodia do odpadu.
Nechcem ešte umrieť. Nič som nedokázal. Nič sa mi nepodarilo. Chcem umrieť až za sebou niečo budem mať.. nie len tento život trosky..
Ešte nie.. Chcem mu povedať že ho ľúbim.. a ak chcem umrieť, tak jedine jeho rukou.. jeho ústami..
Ale jedine vtedy, keď sa dozvie čo k nemu cítim.. až potom ma môže zabiť..
Lebo moje srdce umrie až vtedy keď v ňom vyhasne posledný plamienok.
Keď ma môj pán odmietne.-
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
jaaj také fajné