Už sa mi viac nechce písať. Asi by to nepochopila. Odložím pero do zásuvky, list ďalej leží na stole. Ona sa pozerá, cítim to, skrz neho. Plače kvôli rozvodu. To slovo vháňa do miestnosti zlých duchov. Musím sa postaviť na nohy.
Mala utkvelú predstavu večnosti, ja zase skromnej večnosti.
Mám ich v zásobníku dostatok. Povyberám ich niekoľko, rozložím po celej miestnosti, a ešte raz kontrolujem zásobník, či som na nejakú nezabudol. List sa na mňa prísne díva a nechápe, ani ja nechápem. Ale upokojí ma to.
Ty si to urobila tiež, dovoľ aj mne.
Beriem zápalky do rúk. Neúspešne škrtnem jednou a všimnem si, že jeden z duchov pomaličky mizne. Schválne škrtnem ďalšou. A miestnosť spieva škrtaním.
Zahalí ju teplé svetlo červených sviec. Za tým svetlom sa ukryjem pred tebou. Už sa môžem oddať prúdu vodopádov.
"Máš oheň?" opýtal som sa jej dávno.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár