Nikdy nezistil, kedy ho to bolí a kedy je to sen.
Nikdy nezistil, či je noc, alebo deň.
Nikdy nezistil, či je to chuť, alebo klam.
Nikdy nezistil, či ona je tu, alebo je len sám.
Vždy však išiel priamo tam, kde ľudia trpeli...
Vždy prinášal smiech, tam kde vládli slzy a šeď...
Nosil farebný plášť, taký, ktorý vždy vial proti vetru...
Netrápili ho autá plniace cesty čoraz viac...
Život alebo cesta?
Stále nosil úsmev a vysoký klobúk ...
Kde ľudia, tak strašne dospelí, prestali veriť v zázraky ťahal z neho biele králiky ...
Navždy ostal v srdciach tých, ktorí ho poznali...
Netrápili ho časové dlhy svojim deťom ...
V inakosti bolo čaro jeho cesty, ktorá bola životom ...
Odkiaľ odchádzal, ľudia maľovali na steny srdcia a farby ...
Kam prichádzal, ľudia sa zastavovali a zrazu mali čas vnímať svoje životy...
Odkedy sa vydal na cestu, svet ožíval, žiadne hory nezastavili vietor radosti, ktorý prichádzal spolu s ním ...
Žiadne moria neboli dosť široké, aby zastavili jeho myšlienky ...
Žiadne zbrane nemali silu zastaviť jeho kroky ...
Kde ľudia viedli nezmyselné vojny jeho smiech tavil hlavne diel a pušiek ...
Kde ľudia strácali nádej prišiel a ukázal im cestu milovať ...
A kde je iluzionista dnes??
Hovorí sa, že už je ďaleko a už sa nevráti, ale on je na svojej ceste stále, pretože žije v každom z nás...
Možno je aj v tebe, kto toto čítaš ...
Skús zastaviť svoje myšlienky a spýtaj sa tej tváre v zrkadle, kam kráčaš ...
Každý môže byť milovaný a každý bude navždy v niekoho pamäti ...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tanicta
14. 10.októbra 2007 20:47
pekneee
Napíš svoj komentár