Studená februárová noc.
začiatok 21. storočia
Kdesi na hranici Európskej Únie

Hans Peter Holzer je v službe. Už dlhé roky je psovodom Spolkového Žandárstva (BundesGendarmerie). Pes Atos je 4ročný nemecký ovčiak po úžasných predkoch, jeho rodokmeň siaha až niekam do Nemeckej Ríše 30-tych rokov 20. storočia, kde jeho psí pradedko vyhľadával skrytých ľudí v židovských getách. Je špeciálne cvičený na vyhľadávanie drog a psychotropných látok a iných dobrôt.

Mário. Dlhoročný budižkničemu (v slovenčine asi výstižné pomenovanie neexistuje) a IT technik v jednej veľkej firme .
Márius C. - ja, študent a večný Máriov záchranca. Obaja náruživí cestovatelia a objavitelia exotickej ženskej krásy.

Asi tak, Mário si vymyslel výlet do Viedne. Keďže vtedy sme ešte nedisponovali autom, vybrali sme sa vlakom. Veď cesta nie je ďaleká, je to na skok. A tak sme večer nasadli na vlak plní očakávaní. Veď vo Viedni baby ešte Mária nepoznajú a ja celkom obstojne hovorím po nemecky.A vraj sú tam aj mulatky. Cesta ubiehala úplne normálne, kontrola cestovných lístkov a potom štátna hranica. Sprievodca nás upozornil, že máme sedieť vo vlaku, kým nás nikto nevyzve na niečo iné. Tak sedíme, Mário sa vyškiera presne tak, ako je odfotený v pase, vtedy mal dlhé vlasy a strojček na zuboch.

Zrazu sa otvoria dvere na kupé - Dobrý večer, pasová kontrola - nežným hlasom sa prihovorí nádherná blondínka v našej policajnej uniforme, pečiatka do pasu a prichádzajú colníci - Máte len tie vetrovky a malé batohy ? - pýta sa dvojmetrový obor, asi bratranec Nikolaja Valujeva.
- áno, len svetrík a spodné prádlo - vyškiera sa Mário.
O 2 minúty dobehnú štyria žandári - Die Reisepasse, bitte!
Podávame pasy a znova pečiatka, auf wiedersehen.
Nakoniec prichádza starší žandár s vlčiakom, ten chodí po kupé a ňuchá, až nakoniec položí labu na Máriov batoh a vrtí chvostom. Žandári sa vracajú a už vystupujeme z vlaku, s tým, že odchádza bez nás.

Byť predvedený na žandárske veliteľstvo, nič príjemné. Nasleduje prehliadka osobných vecí. Obaja sme boli asi tak 10 sekúnd od infarktu. Veď to je logické, že nebudeme prevážať drogy, keď tam sú lacnejšie . Nakoniec ale pravda bola niekde úplne inde - nekonečný looser Mário si zobral na desiatu žemlu s úžasne aromatickou maďarskou čabajkou. Po prehliadke oblečenia (aj toho, čo sme mali na sebe!) prišla sympatická rakúska žandárka a podala nám naše batohy, že nech prepáčime ich psovi, ale že on miluje salámové žemle - veď nakoniec ako všetky policajné psy v Rakúsku - nielen Burkhardtov Rex .

Tak nám tam uvarili vynikajúci čaj a počkali sme na ďalší vlak .
Toto bolo prvýkrát, kedy Mário nebol až tak celkom na vine trapasu, ale nebojte sa, vo Viedni sme si ich užili dosť . O tom nabudúce.

Mená a miesta v tomto príbehu boli zámerne zamenené - šak trapas pre všetkých, ne?

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
bajaja  9. 10. 2007 15:16
chcelo by to pokracovanie dobre sa to cita
Napíš svoj komentár