Byť vodičom je hrozná zodpovednosť

Tato nám zase ušiel pracovať do Nórska. To znamenalo, že ho treba zaviesť o polnoci do Púchova na vlak, ktorý mu šiel do Prahy. Odtiaľ šiel lietadlom do Bergenu a potom busom do Sogndalu. Ale ide teraz o to, že keď tato nastúpil do vlaku a odišiel, zostali sme tam na stanici s mamou stať ako sochy. Pozeráme sa na seba, že čo teraz. Drkotali sme sa od zimy, tak sme nastúpili do auta. A šli okolo jednej ráno naspäť domov. Šla som podľa predpisov, nikoho nikde, cesty prádzdne, človek by si povedal, že človeče, dupni na plyn. Lenže keď máte vedľa seba mamu, ktorá vás dokonca upozorňuje, že či ste dali smerovku, to už je dosť. Tak som šla radšej podľa predpisov. Samozrejme mama celú hodinu cesty: pomalšie, hí aká je tma, nevidím, spomaľ, nechoď po jamách.............no to sa jednoducho nedá, tak sme sa povadili. A odpovedala mi, že mi musí kecať do riadenia, aby som nechytila mikrospánok. Že díky mami....

Pred Dubnicou sa mi za zadkom tlačil nejaký nervózny Blavách a určite v duchu nadával, že aká pomalá blondína sedí za volantom a spomaluje premávku... Tak nás obehol a trielil cez Dubnicu. O chvíľu sme došli aj my do Dubnice a čo nevidíme? Toho debilka sejmuli fízli, lebo valil 90kou cez mesto. Mno a potom som počúvala maminu polhodinovú prednášku aké je dôležité jazdiť pomaly...a bla a bla a bla ..... v každom prípade celkom mojej mame za všetko vďačím. Keby vedľa mňa nesedela, pravdepodobne by som to bola ja, ktorá by mala odstavené auto a žmurkala peknými očkami na policajta

 Skutočný príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu