Prave spomalovala, aby mohla zaparkovat, ked okolo nej prefrcalo auto. Cierne, mierne upravene, asi tak ako jej. Nevsimala si ho a pokracovala v parkovani. Ibaze to auto zastavilo a zacalo cuvat smerom k nej. Zostala stat, otvorila okno, okno sa otvorilo aj na druhom aute, kde na nu kyvol kamarat. Z detstva, dlho sa nevideli, preto chvilu patrala po mene.

„Si to ty, Lena?“ – ozval sa zrazu Igor. – Tusim tak sa vola.... - Chvilu rozmyslala, - Nie, urcite je to Igor. –
„Ahoj, no som to ja. V celej krase. Prisla som na maminu oslavu.“
„To je tvoje auto?“ – prenho typicky sa opytal. Bol nadseny, ved volakedy ju ucil soferovat.
„Tak veru, moje. Moze byt, nie?“

Bodaj by nemohlo. Strieborne, vyblyskane, mierne upravene. Take, ako si Lena vzdy zelala. Znizeny podvozok, elektrony, vyfuk z dovozu. Splneny sen.
„Iba mu zacina na jednej strane vypadavat podsvietenie...“ – zamyslela sa na chvilu. Vedela, ze ked to pred Igorom spomenie, pomoze jej. Bol este vacsi blazon do aut ako ona.
„To nebude problem, prid zajtra poobede k nam. Budem vzadu v garazi.“ – zmurkol na nu a uz nasadal do auta.
„Tak fajn, maj sa. Zajtra ma tam mas.“

Nasadla aj ona, aby uz mohla konecne zaparkovat. Vybrala velku kyticu a maly balicek – darceky pre mamu. Vybehla po schodoch, kde ju uz cakala ta znama vona domova. V hlave sa jej premietol obraz jedneho z nedelnajsich obedov. Milovala ten pocit, ktory ju zrazu obklucil. Citila tak domov. Zvitala sa s mamou. Bol uz vecer a tak si obe doniesli do jej izby horuce kakao, kolace, cipsy, bagety....A rozpravali sa az do rana. Ako vzdy, ked prisla po dlhom case domov. Mala s mamou vynikajuci vztah. A hoci to s nou obcas v puberte poriadne trieskalo, vzdy sa vedeli dohodnut. A preto aj teraz tak vychadzali, boli viac kamaratkami. Velmi dobre si rozumeli. Mozno to bolo aj tym, ze Lena sa mame narodila uz v 18 – tich.

Boli dve hodiny popoludni, ked sa Lena rozhodla zajst za Igorom. Nasla ho vzadu, ako jej povedal. Na auto sa rychlo pozrel, na pat minut stichol a zrazu vykrikol:
„Je to hotove, teraz by si ma mala ist povozit, nech vidim, ci som ta to dobre naucil.“ Zasmiala sa a uz sedeli v aute.

Hoci mala vodicak uz dva roky, soferovanie pred Igorom bolo asi take, ako keby ani nejazdila. Akokeby to zrazu zabudla. Ale to len prvych par metrov. Zdalo sa, ze Igor ani nepostrehol jej nervozitu, pretoze si to uz razili na dialnicu von z mesta. Rychlosti prehadzovala jedna radost, otvorila okna a do toho vsetkeho si pustila oblubene cd. Auticko islo ako po masle. Obcas hodila ockom po Igorovi, ale ten len sedel a jazdu si uzival spolu s nou.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár