Bol to iba jeden z mnohých, obyčajných, horúcich piatkov. Nikto ani len netušil, že už onedlho sa bude rozhodovať o niečom veľkom, o niečom, čo navždy ovplyvní nás všetkých.
Joshua bol neobyčajný Muž. Jeho spoločenskosť, výrečnosť a zaujímavý pohľad na svet ho robili výnimočným. Bol veľmi inteligentný, ale aj napriek tomu vedel zložité veci podať tak, aby im každý porozumel. Mal svoje učenie, ktoré považoval za správne a ktoré šíril medzi ľudí. Mnohí za ním chodili so svojimi prosbami o radu, usmernenie. Nikdy sa však nevyvyšoval nad ostatných, a práve preto si medzi čoraz viac ľuďmi budoval rešpekt a uznanie. Nakoniec sa mu k sebe podarilo strhnúť obrovské masy ľudí z celého sveta. Jeho enormná popularita však taktiež mnohým nebola po vôli.
Ako každý deň, tak i tento strávil spolu so svojimi priateľmi. Hoci bol spoločenský, rovnako rád mal aj samotu. V noci, keď už všetci zaspali, vzdialil sa na neďalekú lúku, kde sa za mesačného svitu a upokojujúceho zvuku blízkeho potoka zahĺbil do svojich myšlienok.
Jeho meditáciu prerušil hlučný príchod skupiny nebezpečne vyzerajúcich, neznámych ľudí, ktorý všetkých zobudil.
„Kde je!“ Zrevali, začali ničiť všetko naokolo a potom sa pustili aj do Joshuových priateľov.
„Dajte im pokoj, tu som,“ povedal Joshua celkom pokojne.
V tak vypätej situácií opäť raz zvíťazil zdravý rozum a pudy nad srdcom, a pri prvej príležitosti zachrániť si krk všetci jeho priatelia utiekli preč. To, čo sa dialo potom, by iste nikto nechcel zažiť.
Joshua sa prebral v tmavej, vlhkej miestnosti. Zo stropu na jeho hlavu stekali chladné kvapky vody. Zrazu sa odniekiaľ z reproduktora ozval akýsi hlas, ktorý nedokázal priradiť k žiadnemu pohlaviu.
„Si nebezpečný, vieš to? Máš veľký dar, no zneužívaš ho vo svoj prospech. Pomocou výrečnosti a vodcovskej povahy si si vytvoril akýsi zvrátený kult tvojej osoby. Lenže to už tu bolo veľakrát. Napríklad taký Adolf alebo Saddám. Napáchali iba plno škôd a ako skončili? Na svete už existuje dosť spôsobov, ako ľudí zbytočne zmiasť. Nepotrebujeme tu ďalšieho diktátora.“
„Nikdy som nikoho nenútil, aby ma počúval. Ja ľudí neovplyvňujem vo svoj prospech, dávam im na výber.“
„Medzi čím! Zmätkom a ešte väčším zmätkom?! Ľudia sú zúfalí, nemajú žiadne istoty, musia riešiť množstvo existenčných problémov a do toho prídeš ty ako veľký hrdina, zasypeš ich spŕškou drístov, ktorými im zalepíš oči a oni ti to všetko dúfajúc v lepšiu budúcnosť žerú.“
„Kto ste, že ma súdite?“ „Tí, ktorým záleží, aby ľudstvo kráčalo stále vpred a nebolo brzdené ideológiami pomätencov ako si ty!“
„Čo so mnou urobíte, zabijete ma?“
„Predstavuješ si to veľmi jednoducho. Musíš si plne uvedomiť a znášať dôsledky svojho konania. Ešte vždy si však môžeš zachrániť život. Stačí, aby si si nechal svoje choré presvedčenie pre seba a prestal ním zaťažovať už aj tak dosť zmätené ľudstvo.“
„Nech sa teda stane, čo sa má stať. Neotočím sa chrbtom k tým, ktorí mi dôverujú. A nerobím to iba kvôli nim, ale aj kvôli takým, ako ste vy.“
„Skvelé, ďakujeme ti. Ty si fakt naivný. Myslíš si, že mučeníckou smrťou k sebe pritiahneš ešte viac ľudí? Časom sa na teba zabudne rovnako ako na každého, kto zdochol. Obzvlášť, ak išlo iba o obyčajného blázna.“
„Nebojím sa smrti. Život je pre mňa iba prechodná stanica do cieľa mojej cesty.“
„Ó, aký poet. Tu ti nikto tie tvoje básničky nežerie. Dúfam, že si si ju vychutnal, pretože toto bola tvoja posledná. Toto je začiatok tvojho konca. A ak nechceš, aby to bolo ešte horšie, radšej počúvaj na slovo. Postav sa tam do stredu!“
Joshuovi chvíľu trvalo, kým v prítmí miestnosti spozoroval obrysy akejsi stojatej železnej konštrukcie. Postavil sa pred ňu a razom bol postupne na rukách, nohách, okolo pása a pŕs pevne spútaný, čo spôsobilo, že jeho takmer nahé telo celým svojím povrchom náhle narazilo na chladný povrch kovového zariadenia. Tento nepríjemný pocit bol však ničím v porovnaní s ďalšími udalosťami.
„V poriadku, ty hrdina. Si pripravený niesť ťarchu všetkých klamstiev, ktorými si zasypal naivných ľudí?“
Joshua neodpovedal, iba pokorne hľadel k zemi. Zo stropu sa k nemu na reťaziach postupne začalo spúšťať veľké olovené závažie. Joshua si naklonil hlavu čo najviac dopredu, aby ju od neho uchránil. Závažie sa chladným povrchom dotklo jeho pliec a pomaly sa naďalej spúšťalo, kým nevykríkol od bolesti. Vtedy sa zastavilo a svojou ťarchou začalo mučiť jeho vyčerpané telo.
Už hodinu a pol na Joshuove plecia tlačila váha studeného olova. Necítil ju iba na každom kúsku svojich ubolených pliec, prudká bolesť mu vystreľovala aj do chrbta a nôh. Bol celý spotený a cítil neznesiteľný smäd.
„No čo ty udatný bojovník, kde sú tvoji prívrženci, aby ti pomohli? Akosi na teba pozabudli,“ dodal ironický hlas. „Ale treba uznať, že si počínaš až neobyčajne dobre. S takou tvrdohlavosťou som sa stretol iba málokedy. Asi ti treba s tým prečistením mysle od hlúpostí trochu viac pomôcť.“
Putá na rukách, okolo pása a pŕs sa náhle povolili, čo spôsobilo, že Joshua, stále nohami pripútaný ku konštrukcií, spadol na zem. Jeho tvár sa zaliala krvou a pri páde si na pravej nohe vykĺbil členok. S hlasným agonickým vzdychom zostal nehybne ležať na zemi.
„Je tvrdohlavý a viac už neznesie. Nemá to význam, zbavíme sa ho,“ povedal niekomu hlas z reproduktora.
V tom Joshua pohol rukou. O chvíľu druhou. Tri sekundy sa opäť nedialo nič, no potom zaboril ruky do železnej konštrukcie a nešikovne sa šplhajúc pomocou nich začal opäť stavať na nohy, resp. na nohu, ktorú mal ešte ako-tak v poriadku.
„To snáď nie je pravda!“ Zreval viac s opovržlivým smiechom, než s údivom hlas v reproduktore. „Vieš, keď sme sa dopočuli, ako manipuluješ s ľuďmi, museli sme pripustiť tvoju neobyčajnú mieru inteligencie. Lenže teraz zisťujeme, že sme sa akosi prepočítali. Si si vedomý, že bez zmeny tvojho názoru niet úniku, pred chvíľou si dostal šancu ukončiť svoje trápenie, a ty, hlupák, si opäť zvolíš dlhú smrť. O čo ti ide?! Sme tu takmer sami, nikto sa o tvojej „obeti“ nedozvie. Ale ak na tom stále trváš, nech je po tvojom.“
Malátneho, stojaceho Joshuu opäť zovreli pevné putá, ktoré ho tento krát ku kovu prirazili tak silno, že si na chvíľu vyrazil dych. K jeho pleciam sa znova začalo približovať závažie. Teraz však o niečo rýchlejšie a jeho náraz mu zlomil kľúčnu kosť. Joshua zreval od bolesti, následne sa pomočil a omdlel.
V túto noc bola obloha mimoriadne jasná. 9 ročný Joshua ležal spolu so svojou matkou v záhrade na deke, tak ako to mali vždy v lete vo zvyku. Rozprávala mu o prírode, ľuďoch, jej zážitkoch z minulosti... Ako zvyčajne, tak i teraz ju zasypával nespočetným množstvom zvedavých otázok, no ona ho nikdy neumlčala a vždy na každú jednu trpezlivo odpovedala.
Zrazu sa z oblohy spustil tichý, slabý dážď. Ako sa tak oddávali tomuto osvieženiu v dusnom lete, povedala mu niečo, čo ho sprevádzalo počas celého života:
„Vidíš? To je plač nad zlom, ktoré všetci páchame. Ľudia dokážu byť neúnosne krutí. Aj ty ešte zažiješ veľmi veľa zlého. Ale pamätaj, že táto cesta nikam nevedie. Najväčšou hodnotou tvojho života je konanie dobra a pomoci druhým. Vďaka týmto cnostiam dokážeš ešte veľké veci. Vždy, keď budeš vystavený pôsobeniu protivenstva, zapchaj si uši, zavri si oči a rýchlo bež preč! Neboj sa tmy, neboj sa tieňov, správne hodnoty ťa vždy privedú k víťaznému cieľu. Keď vyrastieš a osamostatníš sa, už nebudem môcť dávať pozor na každý tvoj krok. Neustále však budem pri tebe v tvojich myšlienkach, počas celej tvojej cesty životom ti budem oporou a útechou. Keď ti bude zle a ja nebudem na blízku, zahĺb sa do svojho vnútra a ja ťa tam budem vždy čakať, aby som ťa mohla objať a pomôcť ti.“
Zamyslený nad slovami svojej mamy Joshua v jej náručí pozerajúc sa na hviezdnu oblohu a utíchajúci dážď zaspal.
Joshuu z mdlôb prebrali záchvevy konštrukcie a akýsi iný hlas z reproduktora. Hoci mal zrak ešte zakalený, v momente si uvedomil, že niečo je inak. Putá na rukách mal povolené a neznesiteľný tlak na jeho pleciach zmizol.
„Hej, preber sa! Počuješ? Nemáš veľa času kým sa vráti, tak si rýchlo užívaj dočasnú uľavu.“
Ešte stále zmätený Joshua postupne pochopil, že tento nový, neznámy hlas sa postaral o to, aby nemusel znášať tú neznesiteľnú ťarchu.
„Ďakujem... ...ale prečo mi pomáhaš?“
„Nehľadaj za tým žiadne nezištné úmysly,“ flegmaticky poznamenal, „Je mi to v zásade jedno, len som bol poverený počas neprítomnosti nadriadeného postarať sa o to, aby si tak skoro neskapal. Vraj má pre teba pripravené ešte ne..........“
Spojenie sa zrazu prerušilo a v miestnosti nastala úplná tma.
V tmavej miestnosti sa zastavil čas. Prestalo existovať všetko naokolo. Náznaky reality pripomínal iba zvuk dopadajúcich kvapiek vody na špinavú podlahu a tichý vrzgot reťazí, ktoré držali závažie nad jeho hlavou. O výpadok prúdu zrejme nešlo, pretože by sa Joshuovi okamžite povolili putá a zabil by ho kus olova, ktorý nad ním neustále visel. Tak čo sa teda deje?!
„Kedy, keď nie teraz,“ pomyslel si Joshua a spomenul si na slová svojej matky: „Keď ti bude zle, zahĺb sa do svojho vnútra a ja ťa tam budem čakať, aby som ťa mohla objať a pomôcť ti.“ Nikdy si neprial byť pri nej viac, ako teraz. Stenajúc meno svojej mamy si zavrel oči tak silno, ako len dokázal a dúfal, že ho tam, niekde v jeho najhlbšom zákutí mysle bude čakať.
Do myšlienok ponorený Joshua úplne prepočul, že niečo v miestnosti tlmene buchlo. Zo zamyslenia ho prebral až druhý, o niečo silnejší náraz. O chvíľu na to sa ozval vrzgot zdvíhajúcich sa ťažkých dverí. Miestnosť naplnilo jasnobiele svetlo, ktoré ho v momente oslepilo. Keď si jeho oči zvykli na tento optický šok, uvidel akúsi siluetu v bielom plášti, približujúcu sa k nemu. Nedokázal rozoznať tvár, pretože bola zahalená veľkou kapucňou. Najskôr bol presvedčený, že ide o jeho matku, ale podľa zvyškov racionálneho uvažovania a hlasu postavy zistil, že sa jedná o akúsi neznámu ženu mladšieho veku.
„Nemáme veľa času, signál o chvíľu obnovia. Toto je maximum, čo pre teba môžem urobiť, už aj tak riskujem až príliš.“ Neznáma žena si zložila tašku, vybrala z nej vlhký uterák a opatrne ním začala chladiť Joshuovu tvár a ostatné rany.
„Ďakujem. Ale prečo to robíte?“ Opýtal sa vyčerpaným a mierne prekvapeným hlasom.
„Zbytočne nerozprávaj, snaž sa aspoň na chvíľu oddychovať.“ Keď ho utrela, vytiahla fľašu s vodou, priložila ju k Joshuovym ústam a opatrne ju naklonila. „Pi,“ potichu povedala. „Viem, že to tak nevyzerá, ale nie je tu každý taký zlý, ako sa na prvý pohľad zdá. Teda aspoň minimálne jeden človek.“ Pousmiala sa, no vzápätí sa zarazila, lebo si uvedomila, že za danej situácie jej úsmev vôbec nebol vhodný.
Keď Joshua dopil, úsmev jej opätoval, pozbieral zbytky síl a s ešte stále voľnými rukami ju pohladil po kapucni, ktorá zakrývala jej tvár. Nebolo treba slová vďaky, jeho nežný, úsmev a slzy dojatia hovorili za všetko.
Žena mu na pár sekúnd chytila mokré krvavé dlane, potom vykročila s tichým povzdychom k dverám a znova ich zabezpečila tak, aby nebolo poznať, že tam niekto počas výpadku bol.
Miestnosť opäť zaliala hustá čierna tma. Ale teraz v nej zostalo niečo, čo tam predtým vôbec nebolo. Bol to nádherne voňavý závan dobra a úľavy, ktoré tam neznáma žena svojim príchodom priniesla. Joshua si znova zavrel oči a po chvíli vyčerpaným hlasom zašepkal: „Ďakujem ti, že si ma v tom nenechala samého, ďakujem ti mamička.“
Keď už bola žena ďaleko od miestnosti, zmocnil sa jej nepríjemný pocit. Nie preto, čo urobila, ale z akéhosi neznámeho dôvodu. V tom si uvedomila, čo nie je v poriadku a v momente ju zalial studený pot. Na nápravu svojej chyby už ale bolo príliš neskoro...
KONIEC 1. ČASTI
CESTA K ZAČIATKU - 2. ČASŤ
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár