Netrvalo dlho, a signál bol opäť obnovený.
„Tak tu ťa máme!“ Ozval sa starý známy hlas. „Niekto si tu dal predĺženú dovolenku!“ Dodal s nahnevaným krikom, zjavne kvôli neočakávanému výpadku. Joshua opäť pocítil zovretie pút na jeho rukách.
„Snáď si si nemyslel, že...“ Hlas zrazu prestal hovoriť a v miestnosti nastalo približne desaťsekundové zlovestné ticho. Bolo to ticho pred búrkou.
„Čo je to.“ Povedal po odmlke s nepríjemne pokojným hlasom. Nastali ďalšie tri sekundy ticha. Po nich sa Joshua od strachu celý strhol, pretože sa z reproduktora začal celou miestnosťou rozplývať dlhý, neuveriteľne hlasný, nahnevaný, hrubý a zároveň nenávistný vreskot. Na zemi približne meter od Joshuu ležala taška, z ktorej trčal krvavý uterák a prázdna fľaša. Zrazu sa závažie nad ním začalo hýbať stále dopredu. Zastavilo sa až presne nad taškou s vecami. Vresk ešte viac zosilnel v momente, keď závažie voľným pádom niekoľkokrát za sebou drvilo veci na zemi a s ňou aj povrch podlahy.
„ČO SI MYSLÍŠ!!! ČO SI... ŽE...“ hlas od hnevu nevedel nájsť slová. „Tu nie je miesto pre žiadnu empatiu, TOTO je konečná stanicaaAAA!!!“ Reval stále hlasnejšie, povolil mu všetky putá okrem tých na nohách a než to Joshua stačil zaregistrovať, závažie, ktoré letelo naspäť nad konštrukciu ho zasiahlo do boku a opäť zrazilo k zemi.
Bolo len otázkou pár sekúnd, kedy ho olovené monštrum voľným pádom rozdrví podobne ako veci, ktoré mu pred chvíľou pomohli. Z niekoľkých sekúnd pred smrťou sa ale kvôli niečomu znova stalo neurčito. Zakrvavený Joshua Po druhý krát ležal na zemi a jeho zúfalý smiech vystriedal plač. Plakal hlasno, plakal ako malé dieťa a netušil, že ani zďaleka nie je sám.
V reproduktore sa polohlasne z neďalekého rádia ozýval hlas reportérky: „Vo veľkých skupinách sa schádzajú ľudia z celého sveta, aby vyjadrili svoj smútok zo zmiznutia človeka, ktorý, podľa slov mnohých, dal ľuďom novú nádej na krajší život, istoty a dôveru v lepší zajtrajšok. Ľudstvo vo svojej histórií ešte nikdy nezažilo bolesť tak masových rozmerov ako v týchto hodinách. Dá sa povedať, že medzi jednotlivými národmi sa rúcajú predsudky a spoločne vyjadrujú svoj hlboký žiaľ aj nad možnosťou, že nadobro prišli o svojho vodcu. Stále je však i mnoho tých, ktorí považujú nedávne udalosti za nevyhnutný a správny krok, ktorý bol potrebný k ukončeniu zaslepenosti ľudí.“
„Tak to je nádhera! Tí blbci ťa už začali oplakávať. Veď aj budú mať prečo.“
„Nestojím o ich slzy,“ ozval sa zničený Joshua. „Ja som posledný, kto to potrebuje, to podstatné nevidia. Nech plačú nad ich ľahostajnosťou, sebeckosťou a spôsobom života.“
„Povedal som ti, aby si si tie básničky nechal pre seba! Tu na ne nikto nie je zvedavý! A keby tí idioti počuli, ako sa staviaš k ich smútku, ihneď by sa na teba vykašľali. Takto to bude trvať iba o niečo dlhšie a tak či tak sa na teba zabudne. Mimochodom, iste ti niekto počas mojej neprítomnosti spomínal, že mám pre teba v rukáve ešte nejaké ďalšie prekvapenia,“ dodal hlas škodoradostným tónom.
Opäť sa otvorili dvere a do miestnosti po druhýkrát vnikli lúče tentoraz už zapadajúceho Slnka. Joshua stále ležal na zemi. Vzápätí do nej ráznym krokom vošiel niekto ťahajúc kovový vozík, na ktorom bolo položené plné vrece. Vtedy Joshua zbadal niečo veľmi zvláštne. Vďaka svojej ležiacej polohe bol schopný vidieť postave do tváre aj napriek tomu, že bola celá zahalená do čierneho plášťa s veľkou kapucňou. Pod kapucňou však nebolo nič, iba tma. Postava sa mu prihovorila bezpohlavným hlasom, ktorý zatiaľ poznal len z reproduktora.
„Prekvapenie! Snáď si si nemyslel, že si nechám ujsť príležitosť naživo sa stretnúť s takým významným vodcom,“ povedala sarkasticky. „A postav sa, keď sa s tebou rozprávam!“ Niekoľko krát do neho kopla. Keď jej došlo, že sám to už nezvládne, schytila ho ako keby bol bábka a bez akéhokoľvek citu opäť pripútala ku konštrukcií. Počas toho, ako s ním postava manipulovala, udrela ho do zlomenej kľúčnej kosti, Joshuovi sa bolesťou zatočila hlava a zahmlelo pred očami. „Opováž sa znova odpadnúť! Toto si budeš musieť vychutnať pri plnom vedomí.“
Joshua aj napriek zahmlenému zraku videl, že osoba vzala vrece a niečo začala sypať na podlahu.
„Kto iný, ak nie ty, má výlučné právo okúsiť slané slzy, ktoré sú v týchto hodinách za teba všade prelievané?“
V tom sa mu znova povolili putá a Joshua so všetkými otvorenými ranami na svojom tele dopadol na kopu soli rozsypanej po špinavej podlahe. Výkriky, ktoré po jeho treťom páde nasledovali, prekonali akékoľvek iné, ktoré v tej miestnosti doteraz zazneli.
Joshua nechápal. Už nerozmýšľal nad ničím, hlavou mu vírili iba dve otázky- ako je možné, že ešte stále žije a kedy sa toto všetko skončí.
Jeho myšlienky sa rozplynuli, keď ho postava surovo zdrapila zo zeme a šmarila na kovový vozík.
„Ideme sa prejsť,“ povedala tónom, ktorý neveštil nič dobré.
Akonáhle vyšli z miestnosti, Joshua na celej prednej časti svojho tela pocítil teplo zapadajúcich slnečných lúčov.
„Už onedlho sa pominú do tmy tak ako ty,“ povedala postava ľahostajne, keď si na drmácajúcom sa vozíku všimla Joshuov výraz chvíľkovej blaženosti, ktorú mu slnko spôsobilo.
„Slnko ale ráno znovu vyjde,“ poznamenal Joshua roztraseným hlasom. Postava mu neodpovedala.
Ružovo-modrá obloha, ktorú z vozíka videl, sa zrazu zmenila na tmavý strop- podobný tomu v miestnosti, kde bol doteraz. Zastavili až v akejsi temnej hale, v ktorej bolo len zopár bodových svetiel. Podľa šeptania zaregistroval, že sa v nej nachádza viac ľudí. Z vrchnej steny sa nad neho niečo vysunulo. V tom okamihu sa po celom svete pred tvárami všetkých ľudí zjavil jeho obraz a čierna postava následne prehovorila.
„Toto je deň, ktorý ukončí všetky klamstvá. Toto je deň víťazstva nad zmätkom a chorou túžbou po moci! Dnes sa zrak nás všetkých opäť vyjasní, pretože už viac nebudeme obeťami farizejov a klamárov!“
Postava pristúpila k nemu a násilne mu strhla aj posledný kus látky, ktorý mal na sebe. Týmto gestom zároveň zničila aj najmenší kúsok jeho hrdosti, ktorý mu ešte zostával. Pred zrakmi každého človeka na Zemi ležal ponížený, vyčerpaný, krvou zaliaty špinavý a nahý Joshua.
„Tento hnilý žobrák bol váš vodca?! Pozrite, čo zapríčinila jeho chorá túžba po moci! Dobre sa na to pozrite! Svet nepatrí žiadnym vyvolencom, ale každému z nás! Tak to bolo, je a aj navždy zostane!“
Niekde na Zemi sa ozýval mohutný potlesk a krik, inde zas zostalo iba ticho, nárek a strach. To hlavné ale ešte len malo prísť.
„Toto je koniec, Joshua,“ postava ho vôbec po prvý raz oslovila menom.
Spolu s ďalšími v hale ho z vozíka preložili na akýsi výrez na podlahe. Jeho zúbožené telo znova zovreli putá. Už tú bolesť spôsobenú opätovným zarezaním sa želiez do obnažených rán ani nevnímal, nevydal jediný zvuk. Bol príliš vyčerpaný, chcel iba jedniné- poslednýkrát vydýchnuť.
„Absurdity a lži, ktoré si hlboko zakorenil takmer do každého človeka na Zemi, ti teraz budú navrátené. My ich nepotrebujeme. Nech sa vrátia späť do hĺbky teba samého, odkiaľ povstali.“
Zo stropu haly sa vysunulo niekoľko dlhých čiernych ostní, ktoré sa k nemu pomaly približovali. Od momentu ako sa ho dotkli, sa do neho postupne začali zabárať. Bol presvedčený, že nič horšie už nezažije, no tento moment ho presvedčil o opaku. Ostne boli rozmiestnené tak šikovne, aby mu nezničili životne dôležité funkcie a aby vnímal všetko, čo sa s ním v danom okamihu dialo. Mäso na jeho tele preborili ostré nástroje. Hrot vchádzajúci do jeho zápästí mu prepichol mediálny nerv, čo spôsobilo, že palec na ruke sa mu v obrovských bolestiach a kŕči stočil do dlane. Zvyšné ostne mu prepichli nohy cez priehlavkovú kosť. Joshuovi sa podliali oči krvou a vrieskajúc prijímal všetko utrpenie, ktoré bol nútený znášať. Postavy v hale sa len nepríčetne smiali.
Keď ostré hroty dokončili svoju prácu, celý výklenok, na ktorom Joshua ležal, sa začal dvíhať zo zeme.
Spútaný, špinavý, doráňaný, krvavý, dolámaný, opäť pomočený, nahý, prepichnutý, s obnaženým mäsom. Taký bol pohľad na Joshuu. Tento pohľad sa okrem postáv v hale zároveň naskytol každému človekovi na Zemi. Ľudia mlčali, kvílili, plakali, inde sa chorou radosťou smiali, kričali a tlieskali. Pred očami každého visela zúbožená postava, ktorú už nebolo kvôli následkom mukov ani možné rozoznať.
„Je to zaujímavejšie, než sme predpokladali,“ povedala postava ostatným v hale, „nik iný by sa nedopracoval živý až sem,“ dodala so smiechom.
Je to podivuhodné, ale Joshua bol naozaj stále nažive, no pomaly prestával vládať dýchať. Vždy, keď sa chcel nadýchnuť, musel sa zaprieť do nôh a nadvihnúť svoje telo, čo mu spôsobovalo nevysvetliteľné muky. Navyše stratil veľmi veľa tekutín a po chvíli jeho metabolizmus úplne zlyhal. Jeho trápenie spečatilo až prasknutie srdcového svalu, takže naposledy vydýchol pri plnom vedomí.
Pred očami všetkých visela zničená telesná schránka bez života. Všade, aj tam, kde sa pri Joshuovej smrti burácalo, zostalo úplné ticho. O chvíľu na to sa spojenie prerušilo, obloha zatiahla a začal fúkať silný vietor. Niektorí plakali ďalej, iní sa báli alebo zostali v údive. Svet sa ponoril do hustej noci.
Aj čierna bezpohlavná postava v hale stála vedľa Joshuovho tela celkom potichu, keď sa zrazu zatrmácala. V tom okamihu z nej začalo vychádzať jasné biele svetlo. Prenikalo každým kúskom jej tela. Postava začala kričať stále viac a viac. Nakoniec ju svetlo pohltilo úplne celú a s vreskom plným nenávisti a hnevu sa aj s ostatnými v hale rozplynula.
Celá Zem sa roztriasla. Okrem iného sa ako domino zrútila aj hala, v ktorej bol Joshua mučený. Po pár sekundách otrasy prestali, už nočná obloha sa vyjasnila a opäť nastalo ticho. Mesačný svit jasne osvecoval trosky stavby, z ktorých sa týčila nepoškodená konštrukcia s Joshuovým mŕtvym telom.
Nadišlo ráno a nad zrúcaninou sa objavili vychádzajúce slnečné lúče. Vzduch voňal presne tak, ako keď príde po zime prvý teplý jarný deň. Po niekoľkých hodinách hľadania sa k Joshuovmu telu začali schádzať skupinky ľudí. Onedlho k nemu priviedli aj jeho zármutkom utýranú matku. Keď ho tam na vlastné oči zbadala, od zúfalstva spadla na zaprášenú zem.
„Prepáč mi, že som nebola pri tebe, odpusti mi, prosím,“ nariekala na zemi.
Keď spolu s ostatnými vyslobodzovala Joshuovo telo zo železnej konštrukcie, v jej pohľade nebola žiadna zloba. Vedela, že to, čo sa stalo, bolo nevyhnutné.
Matka si konečne mohla do svojho lona položiť syna. Objala jeho doráňané telo a so žiaľom na tvári mu zavrela vyhasnuté oči. Keď ľudia videli tento obraz, na čas sa vzdialili. Tento moment patril iba im dvom.
Joshuov pohreb sledovali milióny ľudí na celom svete. V ten deň medzi nimi prevládali iba dva pocity- smútok zo straty človeka, ktorý zmenil svet a zároveň radosť, že jeho muky konečne pominuli.
Čierna bezpohlavná postava sa mýlila. Na Joshuu sa nikdy nezabudlo. Aj jeho mnohí odporcovia, ktorí boli svedkami udalostí spred pár dní, zmenili svoj názor a zložili mu úctu. Joshua svojím životom menil a aj naďalej mení ľudí k lepšiemu.
Príbeh o tejto obeti zostal živý aj mnoho rokov po jeho smrti. Niektorí ho spájajú s človekom, ktorý mal nadprirodzenú moc, iní s obyčajnou osobou, ktorá vďaka svojej múdrosti a dobrému srdcu dala ľuďom návod na spôsob myslenia, ktorým môžu prežiť zmysluplný a šťastím naplnený život.
Ďalší deprimujúci pondelok. Sofia prišla po víkendovej oslave do práce v slnečných okuliaroch. Nič iné totiž nedokázalo zakryť jej od únavy začervenané oči. Sadla si pred počítač a začala pracovať. Po pár minútach jej do mailovej schránky prišla správa. Správa, ktorá sa v tom momente objavila na obrazovkách, mobilných telefónoch a v mailových schránkach na celom svete. Keď ju zbadala, dala si dole okuliare a zmätená dlho pozerala na monitor:
KONIEC
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár