Vystupujem naprieč nočnému mestu. Rozprestieram si nad hlavu dáždnik, no najradšej by som nechal dažďové kvapky dopadať priamo na mňa. Moja duša sa chce oslobodiť, no rozum jej v tom bráni. A tak kráčam poloprázdnou mokrou ulicou. Dážď spôsobuje, že svetlá neónov vrhajú na cestu svoj jas, a tak maľujú obraz, ktorý by nedokázal vytvoriť ani ten najlepší umelec. Nádherný kontrast medzi prírodou a ľudskou prácou.
Stojím pod sprchou. Nechávam na seba tiecť prúd vody. Vnímam ju na každom kúsku svojho tela. Opäť mi pripomína, aká je pre moje žitie dôležitá. Nachádzam sa v objatí toho, čo mi dáva život. Všetok stres sa spolu s ňou odplavuje do neznáma.
Sadám si do kresla a nechávam svojimi ušami prúdiť melódiu starej nahrávky Jonnyho Smitha z roku 1954. Dokonalý súzvuk gitary, basy a saxofónu v kombinácii s praskotom prachu na platni spôsobujú, že sa vo mne prebúdza nostalgia za starými časmi. Hoci som vtedy ešte nežil, rozmýšľam, aký bol svet. Rozhodne menej uponáhľaný. Ruky mi hreje čaj z citrónovej trávy, mäty a čiernych ríbezlí. Jazzový orchester, kvapky klopkajúce na okenné sklo a vôňa čaju ma privádzajú do stavu úplného oslobodenia sa od súčasnosti.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár