Nikdy si nepamätám na začiatok, vždy som do "deja" zasadený až niekde v strede. Začína sa to tým, že na prednom sedadle nášho bývalého starého auta (Lady) nájdem roztrhnutý sáčok s malými korálkami, z ktorého sa trochu na toto sedadlo vysypalo. (Zrejme sa jedná o jeden zo všeobecných znakov sna- nezmyselná vec, ktorá sa nám vtedy zdá ako úplne normálna). Keď to zbadá môj otec, povie, že je čas, aby sme sa ZNOVU šli so súrodencami prejsť (bez mamy).
Sedíme v aute, ideme niekam po rovnej ceste a Slnko nám svieti do tváre. V tom si všimnem ako sa zrazu vedľa nás zjavilo druhé auto a po chvíli zmizlo (červená Škoda Garde). Otec nás upozorňuje, že keď prídeme do cieľa našej cesty, môžeme sa dotýkať hocičoho, ale ľudí, ktorí tam budú, v žiadnom prípade.
Prichádzame k nám domov. A tu to začína byť divné. Pretože sme odchádzali z dvora nášho domu, aby sme šli do cieľa našej cesty- znova domov. Bez toho, aby sme sa vracali- nešli sme z bodu A niekam a späť do bodu A, ale z bodu A do bodu B, no pri tom sa stále jednalo o náš dom.
Vystúpili sme a mama na nás už čakala na dvore- robila grilovačku. Akonáhle sme tam prišli, niečo bolo inak. Pri každom z tých troch snov vždy len jeden detail. V dnešnom sne tam s ňou na nás čakal nejaký neznámy človek a ona mi tvrdila, že ako je možné, že ho nepoznám, veď je to naša rodina a chodieva k nám pravidelne. Pri minulom sne sme tam boli všetci súrodenci bez mojej najmladšej sestry a keď sa na ňu opýtam, nikto nevie, o koho sa jedná. Keď sa mi to snívalo prvýkrát, už si nepamätám, čo bolo inak.
Na dvore mi bolo príjemne ako vždy, cítil som neuveriteľný pokoj. Ten pán, ktorý je vraj naša rodina, mi chcel podať ďalekohľad, aby som sa na niečo pozrel. Lenže ako mi ho podával, dotkol sa mojej ruky. Otec to zbadal a povedal mi, že už sa s nimi domov (do bodu A) vrátiť nemôžem, musím zostať tu.
Prišlo mi to veľmi ľúto a keď odchádzali, objal som otca, hovoril som mu, ako ho mám veľmi rád a začal som plakať. Moja "mama" (tu, v bode sa len nechápavo na mňa pozrela a povedala vetu "Prečo plačeš PRE NIČ?" Otec so súrodencami odišli a ja som zostal s ňou (už to môžem povedať), v tomto PARALELNOM VESMÍRE. Vedel som, že už ich nikdy neuvidím a že tí, ktorí onedlho prídu miesto nich budú síce vyzerať ako oni, no nebudú to oni s takými črtami, osobnosťami, ako som ich odmalička poznal, ako som bol na nich zvyknutý.
V tomto momente sa vždy zo sna zobudím s plačom.
Prečo si vždy tak živo pamätám iba tento sen? Prečo vždy pri zobudení z neho plačem? Napadlo mi niečo, čo sa dosť hanbím napísať, lebo to vyznieva, ako keby som bol psychicky narušený.
Je možné, že paralelné vesmíry naozaj existujú? Je toto už tretí, v ktorom som?
Jedno je isté. V mojom živote sa stalo už dosť vecí, ktorým vôbec nerozumiem, a keď sa zamyslím nad svojou povahou a poznaním svojej osoby, zisťujem, že moja súčasná situácia, v ktorej som, v žiadnom prípade nezodpovedá tomu, akú mám povahu, aké rozhodnutia uprednostňujem, aké som mal vždy ciele a pod.
Je možné, že daný sen je začiatok existencie v mojom novom paralelnom vesmíre a čas od jeho začiatku po moje zobudenie sú ubiehajúce dni, prostredníctvom ktorých sa dopracujem až ku svojej súčasnej situácií?
Ak je to pravda, potom by mi celkom dával zmysel aj pojem "Déjà vu". Keď ho mám, je to v skutočnosti moment, ktorý som už vo svojom predošlom vesmíre zažil, no detail, ktorý je v súčasnom vesmíre zmenený (známy-neznámy, neexistujúca sestra...), mi už nedovoľuje rozpomenúť sa, kedy som daný moment zažil a celý môj život sa vyvíja novým smerom (Butterfly effect). Jednoducho povedané, Déjà vu= bod, v ktorom sa moje paralelné vesmíry pretínajú.
Ešte stále je tu však dosť nezodpovedaných otázok, symbolov. Prečo práve korálky, prečo práve naše pôvodné auto, keď už dávno máme iné, čo znamená to červené auto, ktoré sa vedľa nás zjaví, prečo mi ten chlap podával ďalekohľad, na čo som sa cezeň mal pozrieť, prečo som sa nemohol s otcom a súrodencami vrátiť späť.
Ja viem, je to maximálne hlúpe... Zrejme pod článok nepribudne žiadny komentár, prípadne nejaké útočiace na moje psychické zdravie. Ale človekovi pomôže, keď sa o veci, ktorá ho trápi, ktorá mu nedá spať, zverí niekomu inému. Nehovorím, že tomu verím, ale myslím, že celkom oprávnene môžem tento blog zakončiť s dvomi slovami- ČO AK.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár