Bolo to tak nepredstaviteľné, ako ísť proti smeru hodinových ručičiek...
Sadám si za volant. Sadám si zaň vždy, keď sa cítim byť príliš vzdialená. A cesta, ktorá nemá cieľ, je tá správna. V ten moment.
Nie je to smútok. Je to šťastie v tomto ponímaní. Je to vášeň, pasia, ktorú cítim voči tomu čo milujeme, čo on miluje, čo čas od času nenávidím, po čom túžim....
Míle.
Cesty.
Sloboda.
Túžba a naša láska.
Spleť tohto všetkého je magnetizujúca. Vábivá ako päťka od Channelu.
RIde or Die. Milujem keď jazdí rýchlo. Verím mu. Je to oslobodzujúce.
Upokojil ma.
A ja som vzbudila pozornosť. Prinútila som ho cítiť to. Sebadôveru.
Uplynuli hodiny, týždne a mesiace a pocity sa nezmenili. Zosilneli. Rafinovaná hra našich tiel povýšila. Pretože vždy, keď sa vracia domov, túžba rastie. Neupadá. V tomto prípade je čas vzrušujúci element. Láska posadnutosťou. A túžba sa stáva životodarnou.
Milujem jeho telo. Milujem ho tak, ako milujem spôsob, ktorým jazdí. Jeho výrazne zelené oči lemuje hlboká vráska, ktorá prezrádza sústredenosť. Skrýva sa v nej však mnoho emócií, ktoré bravúrne ovláda. Nedokážem poprieť spôsob, akým drží moju ruku. Miluje ma každým úderom svojho slobodného srdca.
Všetky tie ilegálne noci. Je to ako keď ideme na závod a ja pijem whisky. Nikdy som to nepopierala. Riziko mi nikdy nebolo cudzie. Napriek tomu sa modlím. Nezáleží mi na tom kedy. Nezáleží na tom kde. Všetko sú to iba absurdné predsudky. Pijem a zapálim si cigaretu. Modlím sa pri tom. Cítim, že je to správne a ak to cítim, potom je to v poriadku.
Sedí na terase a díva sa na mňa. Voda sa trbliece a v posledných dúškoch sa skrýva konkrétny odkaz. Viem, čo musím urobiť. Viem, čo chcem. Vstanem a nasledujem ho. Nečakám a vyzlečiem si šaty. Nepozoruje ma dlho, pretože v rovnakej chvíli bozkáva moju šiju. Dotýka sa mojich slabín a v omamnej vôni nesúcej sa v drevitých tónoch sa oddávame všetkému, čo príde. Chvíľa je pominuteľná, no o to intenzívnejšia.
Zostáva pár hodín. Ráno nás prebudia povinnosti.
Míle.
Cesty.
Možno chladný Londýn.
Možno horúce Španielsko.
To čo milujeme. To čo nás spája.
Nespím. Vychutnávam. Dívam sa na neho. Hladím jeho telo. Čoskoro je ráno...
...A tak sadám za volant. Sadám zaň vždy, keď sa cítim byť príliš vzdialená. Pretože cesta, ktorá nemá cieľ, je v tomto momente tá správna.
Budem ho čakať. Pár dní. Pár hodín. Ale nie je to smútok... je to šťastie. V tomto ponímaní...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár