Radosť z jeho dotyku je iná. Krajšia a vzácnejšia. Je tak vzácna, že že som ju zažila prvýkrát pred viac ako štyrmi rokmi a znovu až teraz. Je tak neobvyklá, že som ju skoro nespoznala. Zmenila sa... Rovnako ako ja.
Dotkol sa ma už niekoľko krát. Každé ráno, keď sedím na tom ľadovom zábradlí a čakám na autobus, ktorým sa dostanem do školy. A dotýka sa ma nepretržito niekoľko nádherne dlhých a zároveň nespravodlivo krátkych chvíľ. A potom sa ma dotkne naposledy ten deň, silnejšie a dlhšie, aby mi dodal silu prežiť do ďalšieho rána, do ďalšej cesty do školy.
Som rada, že musím vstávať skôr a ešte takmer potme ísť na autobusovú zastávku. Väčšinou bežím, lebo musím stihnúť prísť na prestupnú stanicu dosť skoro, aby som stihla prípoj. A aby sa ma mohol znova dotknúť.
Možno tiež poznáte tie nežné, letmé dotyky z verejného miesta, kde sa stretávate každý deň a nemáte odvahu sa ani pozdraviť, lebo by si to niekto z vašich spoločníkov všimol. Sú krásne, vzácne a pritom všedné. A pomáhajú.
Dotyky úsmevu od niekoho, koho vôbec nepoznám, ale mám ho rada...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
zlaté